100. VÝROČIE VZNIKU SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

V prvom poprázdninovom vydaní Literárneho týž de nníka 21 – 22 zo 6. 9. si prečítate:

Spisovatelia dnes a zajtra

ANTON HYKISCH

„Storočnica trvania Spolku slovenských spisovateľov je výzva k pamäti. Spomínam si na mimoriadny zjazd Zväzu slovenských spisovateľov 7. decembra 1989, keď sa Zväz rozpadol. V búrlivom období pádu totalitnej moci spisovatelia hodnotili, ako jediná povolená spisovateľská organizácia fungovala. Pokúsil som sa vtedy v dlhánskom prejave zúčtovať s kladmi a zápormi uplynulého „normalizačného“ obdobia. Väčšina delegátov sa rozhodla založiť stavovské združenie, ktoré nadviazalo názvom i zameraním na Spolok slovenských spisovateľov z roku 1923. Po búrlivej diskusii časť delegátov demonštratívne odišla a vznikli nové spisovateľské združenia. Nová Obec spisovateľov sa jasne politicky deklarovala. Vznikol názorový rozkol, bývalí kolegovia či spojenci sa v zápase s totalitným režimom rozhádali, priekopy sa prehĺbili.

Dnes tú budúcu deliacu čiaru vidíme čoraz jasnejšie. Spoza spoločných hesiel o slobode a demokracii sa vynorili mocné sily vzkrieseného liberalizmu, pohŕdania minulosťou a národnou tradíciou, v mene ľudských práv neskrývaný útok na základné ľudské hodnoty. Ofenzíva vedená už nielen u nás doma, ale v celosvetovom meradle. Nie diskusia, nie tolerancia, ale snaha totálne ovládnuť a zničiť.

Aký význam tu má spisovateľský spolok? Po získaní politickej slobody sme sa všeličo naučili. Obávam sa, že si neuvedomujeme celý rozsah zmien. Žijeme v inom svete než v roku 1989. Prvý a základný poznatok: spisovateľ je len spisovateľom a nič viac. Je služobníkom slova, zdedenej rodnej reči. Vyjadruje myšlienky, pocity, ktoré sa nedajú namaľovať ani počuť. Len opísať. Spisovateľ ovplyvňuje menej ľudí než umelci iných žánrov. Má menší akčný rádius ako maliar, hudobník, divadelník, filmár, televízny moderátor. Jeho zbraňou je písané slovo, klasicky vytlačená kniha. Kniha je materializovaný zápis myšlienky a je veľmi starým, možno zastaraným komunikačným nástrojom. Kniha potrebuje vydavateľa. Kniha potrebuje čitateľa. To sú menšie skupiny než konzumenti hudby, televíznych správ či sociálnych médií. Dnes navyše ovplyvňujú masy iné nosiče informácií.“

Na okraj storočnice SSS: Veľa ma mrzí a omína

JOZEF ZAVARSKÝ

„Keď roku 1923 vznikol Spolok slovenských spisovateľov, zišlo sa v tejto profesijnozáujmovej organizácii štyridsaťdva členov, dnes ich má, obnovený po dejinných peripetiách, okolo štyroch stovák, pričom – pravdaže – spisovateľských povolaní je na Slovensku podstatne viac. Vtedajší významní spisovatelia Ivan Krasko, Jozef Gregor Tajovský a Tido J. Gašpar zvolali do Bratislavy na zakladajúce valné zhromaždenie, ktoré sa konalo 15. júna 1923, všetkých slovenských majstrov pera. Prvé vedenie Spolku, zvolené na ustanovujúcom valnom zhromaždení 15. decembra 1923, predstavovali Vavro Šrobár, Anton Štefánek, Tido J. Gašpar a Jozef Gregor Tajovský.

V Encyklopédii slovenských spisovateľov (Obzor, Bratislava 1984) sa dočítame, že úlohou Spolku slovenských spisovateľov ako dobrovoľnej výberovej stavovskej organizácie bolo (píše sa tak v minulom čase, lebo roku 1984 jestvoval iba Zväz slovenských spisovateľov, začlenený do Zväzu československých spisovateľov) „napomáhať rozvoj a šírenie slovenskej literatúry a vývin mladých talentov, hájiť stavovské záujmy autorov a dávať expertízy štátnym a verejným inštitúciám vo veciach týkajúcich sa literatúry a spisovateľov na Slovensku“. Časť toho konštatovania o expertízach osobitne podčiarkujem. Tamto konštatovanie znamená, že Spolok sa štylizoval – dnešným jazykom povedané – do postavenia čohosi ako mimovládnej organizácie („NGO“). A to naznačuje, som o tom presvedčený, že by vlastne na Slovensku mali byť prvotnými poradcami štátnych orgánov a verejných ustanovizní vo veciach súvisiacich so šírovaním a vedením národného štátu prominentné domáce stavovské organizácie, a nie s výhradou (pochybné) združenia financované zo zahraničia. V tomto ohľade ma mrzí dvoje – jednak to, že hodnotný domáci mozgový potenciál sa v našom štáte zlovestne ignoruje, jednak to, že sa ešte nenašiel nik z oblasti historickej informatiky, kto by bol programovo „posunul“ zaregistrované údaje zo slovenského kultúrneho života minulého storočia do bežného dnes digitálneho prostredia.“