Lukáč, Emil Boleslav

Emil Boleslav Lukáč, PhDr. (* 1. 11. 1900 Horuša, dnes súčasť obce Hodruša-Hámre –  † 14. 9. 1979 Bratislava), pseud.: Boleslav; lč; Lč., slovenský básnik, prekladateľ, redaktor a evanjelický kňaz, významná osobnosť slovenskej literatúry 1. polovice 20. storočia a povojnovej literatúry, slovenského spoločenského, kultúrneho a politického života, zakladateľ a tajomník Spolku slovenských spisovateľov – 35. VÝROČIE ÚMRTIA.

Ľudovú školu vychodil v Strhároch a Hodruši. Študoval na ev. gymnáziu v Banskej Štiavnici (1910 – 18), na Evanjelickej vysokej škole a súčasne na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1918 – 22), literatúru a ev. teológii na Sorbone v Paríži a na ev. teologickej fakulte v Lipsku (1928). Doktorát (PhDr.) získal  (1934) na základe dizertačnej práce Ady a dekadencia.

Pôsobil ako kaplán na viacerých miestach, bol tajomníkom ev. generálnej cirkvi pre odbor mládeže, profesorom na Hudobnej dramatickej škole (1926 – 1936) a na Dievčenskom reforomovanom gymnáziu (1933 – 1947). Pôsobil ako prednosta odboru pre literatúru a umenie Povereníctva školstva a osvety v Bratislave (1947 – 1950). Bol činný aj ako redaktor časopisov a organizátor literárneho života. Redigoval Národné noviny a beletristickú prílohu Slovenského sveta (obe 1922), časopis Nový rod (1924 – 1934), predposledný ročník časopisu Mladé Slovensko (1928), LUK (1930), revue Spolku slovenských spisovateľov Slovenské smery (1923 – 38), desaťročie pôsobil v kultúrnych rubrikách novín Slovenský denník a A-Zet (1929 –39). V roku 1940 založil a aj viedol časopis Tvorba (do roku 1944), ktorý dával priestor demokraticky orientovanej literatúre. Po vojne viedol kultúrnu rubriku spoločenského časopisu Týždeň (1946 – 50) a opätovne sa vrátil k redigovaniu Tvorby (1948 – 1950). V roku 1923 sa stal zakladateľom Spolku slovenských spisovateľov, kde bol neskôr v rokoch 1933 – 1938 tajomníkom. Zároveň bol predsedom literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej. V roku 1936 sa stal organizátorom pokrokového I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, ktorého výstupom bolo zjednotenie slovenskej spisovateľskej a umeleckej inteligencie  – bez ohľadu na konfesionálne, svetonázorové či politické rozdiely – na spoločných cieľoch slovenskej literatúry, kultúry a politiky, ale aj zreteľný protifašistický a humanistický akcent v časoch hrozby nemeckého fašizmu. V predvojnovom a vojnovom období bol aj politicky činný, bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe (1936 – 1939) za Čs. stranu národnesocialistickú a v období Slovenského štátu poslancom Slovenského snemu. Pre svoju politickú činnosť v období vojny bol  komunistickým režimom proskribovaný, a tak sa zamestnal najskôr ako pracovník Slovenského múzea v Literárnom múzeu Janka Jesenského (1950 – 55) a neskôr ako korektor v Západoslovenských tlačiarňach (1955 – 1966). V polovici 60. rokov ho rehabilitovali, a tak sa mohol sa vrátiť do literárneho života. V roku 1965 odišiel do dôchodku a na tvorivej dovolenke Slovenského literárneho fondu (1965 – 1970) sa venoval literárnej činnosti. V roku 1976 mu udelili titul zaslúžilý umelec.

Debutoval básnickou zbierkou Spoveď (1922), ktorá sa inšpiruje klasickou poéziou (J. W. Goethe), parnasistickou poéziou (P. O. Hviezdoslav), symbolizmom (R. M. Rilke, I. Krasko, O. Březina), biblickými témami, ale aj vlastnými zážitkami a skúsenosťami. Zbierku Dunaj a Seina (1925) napísal pod vplyvom pobytu v Paríži a osciluje okolo tém domova a sveta. Do knihy Hymny k sláve Hosudarovej (1926) zaradil svoju náboženskú poéziu. Po nej vydal zbierku O láske neláskavej (1928) s intímnymi motívmi. V zbierke Križovatky (1929) pochmúrne romantické prvky vyvažuje ako záchytný bod láska k matke, ktorá je alegóriou „nadľudskej sily“, a k žene. V zbierke Spev vlkov a iné básne (1929) sa zameral na spoločenské témy  a národné bytie, pokúsil sa o básnickú syntézu Slovenska, prostredníctvom osobností národných a literárnych dejín (Holuby a Šulek, Kukučín) a hodnotenia slovenského etnika a kultúry aj cez prizmu jeho zahraničných zážitkov a poznatky z cudziny, aby tak názornejšie dokumentoval myšlienky prirodzenej svojbytnosti Slovenska v Európskom kontexte. Nasledovali podobne ladené zbierky s hlbokou esteticky a eticky pôsobivou výpoveďou, v ktorej centre sú sociálne a politické javy národného aj univerzálneho dosahu: Elixír (1934), Moloch (1938). V zbierke Bábel (1944) sa básnik ohradzuje proti deštrukčným dobovým tendenciám, machiavellistickým mocenským ašpiráciám vyplývajúcim z fašizmu, a pozdvihuje svoj hlas v mene humanizmu a porozumenia medzi národmi. Tým sa zaradil do progresívneho prúdu slovenskej poézie. Napísal aj libreto k opere Figuša-Bystrého Detvan (1928). Vydal náboženské meditácie a kázne Kam ho položili? (1943), antológiu poézie Dies irae (1946) a výber svojich prekladov z poézie Záhrada útechy (1949). Po nedobrovoľnom pätnásťročnom odmlčaní vydal výber zo svojej celoživotnej tvorby Hudba domova (1965) a zhrnutie svojej básnickej žatvy 50. a 60. rokov v zbierke s názvom Óda na poslednú a prvú (1967), v nej sa vracia do mladosti, vyrovnáva sa s údelom proskribovaného človeka, vytlačeného na okraj spoločenského života, a zamýšľa sa nad osudom ľudstva. Ako skicár dojmov po opätovnej návšteve Francúzska napísal zbierku Parížske romance (1969), o rok mu vyšiel prvý zväzok vybraných spisov Život a dielo (1970) a vzápätí druhý Európsky hodokvas (1971). Neskôr vydal výber z poézie Tvoj tanec žeravý (1976). V zbierke Srdce pod Kaukazom (1978), ktorá vznikla po návšteve Sovietskeho zväzu, uverejňuje cestopisnú i reflexívnu lyriku, zamýšľa sa nad kultúrnymi vzťahmi a sprítomňuje svoju vlasť. Prekladal z maďarčiny (E. Ady, S. Petöfi a i.) a francúzštiny (P. Claudel, Ch. Baudelaire a i.).

Spracoval Štefan Cifra

Literatúra:
1) Emil Boleslav Lukáč. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vyd. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica, 2001. S.  292 – 293.
2) Emil Boleslav Lukáč. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2 zv. [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.] Bratislava: Obzor, 1984. S. 394 – 396.