Nestor slovenskej reportáže SLAVO KALNÝ, člen SSS, sa dožíva deväťdesiatky

Novinárčine sme privoňali ako vysokoškoláci. SLAVO KALNÝ ako poslucháč Filozofickej fakulty UK, ja ako poslucháč Pedagogickej fakulty UK. On ako budúci novinár, ja ako budúci pedagóg. V poslednom ročníku štúdia sme sa stretli ako redaktori na školskom oddelení v denníku Smena. A medziiným sme v roku 1956 spolu prežívali aj búrlivé dni študentskej „pyžamovej“ revolúcie. Potom sa naše cesty rozpojili. No blízkymi priateľmi sme zostali dodnes.

Zakrátko sa Slavo Kalný dožíva deväťdesiatky (27. 4. 1929 Veľké Rovné). Vo svojej diplomovke sa pod patronátom uznávaného reportéra Ladislava Mňačka venoval reportáži, najnáročnejšiemu novinárskemu žánru. Zostáva mu verný až do ostatných dní svojej tvorivej činnosti. Ako reportér prebrázdil celú republiku a občas si odskočil aj za hranice. Zdalo sa mu, že východné Slovensko je zanedbávané, úradmi i novinármi, a preto sa aj s rodinou presťahoval do Košíc a lovil témy aj v najväčších zapadákovoch. Často bol ohromený, s akými starosťami musia zápasiť v tých končinách. A keď sa mu krátko po skončení vysokej školy podarilo spolu s konškolákom Jurajom Verešom cestovať do Švédska, bol ohromený z ich životnej úrovne. Nemohol presne a pravdivo písať ani o jednom, ani o druhom.

No časy sa predsa len menili aj u nás. Novinári mohli už otvorenejšie písať o našich neduhoch, kritizovať nielen komunálnych politikov, ale aj nešváry na vyšších miestach. Vtedy na Slovensku a najmä v denníku Smena vyrástla celá skupina agilných, priam dravých novinárov. V obrodnom procese roku 1968 sa akoby pretekali, komu sa podarí nájsť čo najpozoruhodnejšiu tému a čo najlepšie ju spracovať. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, keď plakala celá krajina, nastalo kruté účtovanie. Zo Smeny vyhodili azda až pätnásť novinárov. Medzi nimi aj dlhoročného šéfredaktora S. Kalného. Krátko predtým dostal akreditáciu ako zahraničný korešpondent Mladej fronty a Smeny do Moskvy. To, pravdaže, padlo. Pre Moskvu bol persona non grata.

Vďaka vplyvným priateľom sa Kalnému podarilo uchytiť v rozhlase ako dramaturgovi. Nesmel však publikovať, jeho meno sa nesmelo objaviť na verejnosti, nesmel ísť k mikrofónu. Pridelili mu novú reláciu, seriál Čo nové, Bielikovci? – pripravoval ju rozsiahly kolektív a vysielali ju dlhé roky. Z reportáže sa preorientoval na rozhlasovú tvorbu. Pod inými menami písal rozhlasové hry (dovedna dvadsať), poviedky, literárno-dramatické a dokumentárne pásma. Po páde totalitného režimu sa znova vrátil k reportáži.

Pred okupáciou napísal päť kníh. Mapoval v nich východné Slovensko, život Rómov či osudy delikventnej mládeže. Prvou bol súbor reportáži Cigánsky plač a smiech, ktoré najprv vychádzali ako seriál. Pochodil vtedy desiatky osád, nakukol do stoviek chatrčí, vypočul si mnoho príbehov. Po páde totality mu ako prvá vyšla kniha Ako zomiera hotelier (2000) a niekoľko ďalších: Drámy na hraniciach, Božie muky, Odpísaní, Americkí prezidenti... Väčšinou reportáže. Potvrdil nimi, že pero mu nevyschlo. Zmapoval v nich predovšetkým totalitu. Tak aj dvoma zväzkami Pánov novinárov, ktorých životné osudy rozvíja najmä v období, keď slúžili komunistickej moci, no občas sa aj búrili proti nej a aj si svoje odskákali. Kalného reportáže toto obdobie zachytávajú sugestívnejšie ako literatúra a dôkladnejšie a atraktívnejšie ako veda. Sú širokým plátnom, plnokrvnými, dramatickými príbehmi, v ktorých sa odvíjajú neobyčajné, neuveriteľné, niekedy až absurdné osudy. Iba vytríbený novinársky ňuch ho mohol priviesť k nim. Oživuje ich bohatým slovníkom plným dobových výrazov, archaizmov, írečitostí, často používa vnútorný monológ, dialóg, neraz ohromuje postrehmi, originálnymi epitetami, prirovnaniami, metaforami, prekvapujúcim vypointovaním. Materiálu sa zmocňuje zo všetkých strán. Predovšetkým spovedá priamych účastníkov deja. Nespolieha sa len na výpoveď jedného- dvoch, zájde si ju overiť k richtárovi, farárovi, učiteľovi, na nadriadené orgány. Pátra v archívoch, kronikách, dobových správach. Pracuje ako svedomitý vedec, ba možno ešte dôslednejšie. Ako autor reportáží, kníh, rozhlasových hier, pásiem a poviedok získal Slavo Kalný mnoho ocenení. Medzi nimi štyri razy medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa za literatúru faktu. Najvyšším bolo ocenenie Syndikátu slovenských novinárov MERCURIUS VERIDICUS EX SLOVAKIA. To značí, že je Pravdovravným poslom zo Slovenska. V týchto dňoch sa dožíva deväťdesiatky.

LADISLAV ŠVIHRAN

***

Vedenie Spolku slovenských spisovateľov, ktorého je Slavo Kalný členom, jubilantovi želá veľa zdravia, šťastia a tvorivej energie.

Zdroj: Ladislav Švihran: Nestor slovenskej reportáže. In: Literárny týždenník, ročník XXXII, č. 10 – 11 (27. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 15.