Odišla BLANKA POLIAKOVÁ, členka SSS – posledná rozlúčka bude 5. 12. 2023 o 14. hod.

BLANKA POLIAKOVÁ (* 19. 7. 1936 – † 29. 11. 2023)

Posledná rozlúčka bude v utorok 5. 12. 2023 o 14.00 hod.
v Kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov, Miletičova 7, Bratislava.

V mene vedenia Spolku slovenských spisovateľov, odbočky SSS v Banskej Bystrici, i redakcie Literárneho týždenníka vyjadrujeme rodine hlbokú úprimnú sústrasť.

Smutnú správu sme dostali od rodiny, že nás 29. novembra 2023 navždy opustila spisovateľka a poetka Blanka Poliaková, členka Spolku slovenských spisovateľov. Do spisovateľského neba odišla vo veku 87 rokov.

Rodáčka z Banskej Bystrice sa síce v roku 1969 presťahovala a pôsobila v Bratislave, srdcom však zostala v milovanom meste svojho detstva a študentských rokov, ako aj v blízkych Králikoch, kde trávila každé leto.

Blanka Poliaková-Kohútová sa narodila  19. júla 1936 v Banskej Bystrici v rodine automechanika. V autodielni otca  trávila veľa času. Tam nasala vôňu benzínu a nadobudla vzťah k autu, ktoré  bolo jej dopravným prostriedkom do vysokého veku. V roku 1954 zmaturovala na Gymnáziu Andreja Sládkoviča. S bývalými spolužiakmi sa pravidelne stretávala, naposledy vlani. Štúdium na Vyššej pedagogickej škole v Banskej Bystrici zo zdravotných dôvodov nedokončila. Zamestnala sa ako referentka  na odbore školstva a kultúry v Banskej Bystrici a po roku ako administratívna pracovníčka v podniku Stavoindustria. Neskôr pracovala ako redaktorka Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici. Poslucháči v mestskom rozhlase mohli oceniť aj jej príjemný hlas ako hlásateľky. Ďalšie umelecké nadanie – výtvarné – zúročila ako kreslička Vojenského kartografického ústavu. Pracovala aj ako odborná  pracovníčka Múzea SNP v Banskej Bystrici. V roku 1969 sa s manželom Igorom Poliakom presťahovala do Bratislavy. Pôsobila tam ako redaktorka vydavateľstva Mladé letá, ďalej mesačníka pre deti a mládež Slniečko. V rokoch 1970 – 1993 bola redaktorkou časopisu Slovenka.

Ako kurátorku v Štátnej vedeckej knižnici – Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici (ŠVK – LHM) ma upozornil profesor Milan Jurčo, že sa neďaleko zdržiava regionálna autorka a inicioval  naše osobné stretnutie. Príjemné posedenie vo dvore jej štýlovej chalupy na Králikoch, vyzdobenej vlastnoručne maľovanými modrými šambránami a jej umeleckými prácami, obohatila spomienkou na Zlatu Solivajsovú, Beloslava Riečana, Antona Dušu, rodičov a spolužiakov z Gymnázia Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici. 

Blanka Poliaková (vpravo) s Jánom Feketem

Výsledkom nášho stretnutia, spočiatku pracovného, neskôr  priateľského, boli následné aktivity. V spolupráci s odbočkou Spolku slovenských spisovateľov sprístupnila ŠVK – LHM v dňoch 18. – 30. septembra 2009 výstavu pod názvom Blanka Poliaková: Maľba na skle. Návštevníci si mohli pozrieť jej pestré obrazy, väčšinou s náboženskou tematikou. V rámci cyklu Literárne a hudobné večery v ŠVK – LHM 22. júna 2011 na podujatí Komorné posedenie s Blankou Poliakovou prezentovala svoju knihu Aha, máme bračeka. Spomínanú knihu sme spolu predstavili aj deťom v Materskej škole na Lazovnej ulici č. 32 a na Radvanskej č. 28. Pri príležitosti jej významného životného jubilea 8. septembra 2016 v ŠVK – LHM potešila svojou prítomnosťou a vzácnymi radami nielen mladých  študentov, ale aj starších účastníkov. Verejná knižnica Mikuláša Kováča pripravila pri príležitosti jej ďalšieho životného jubilea besedu s autorkou a slávnostné uvedenie jej personálnej bibliografie, ktorú zostavila Katarína Donovalová. Uskutočnila sa v stredu 6. októbra 2021.

Blanka Poliaková je autorkou niekoľkých básnických a prozaických diel. Svoje pocity a myšlienky vedela vypovedať niekoľkými slovami. A sú porozumiteľné, výstižné, citlivé. V roku 1978 vydala reportáže z dlhšieho pracovného pobytu v Bulharsku V mojich stopách more. Po rokoch sa tam opäť vrátila. Návrat bol pre ňu darom, lebo „ keď more pobozká, je to naveky!“. Soľ mora jej pripomínalo radostné slzy – „ plačem vytrvalo, až kým si soľ v mori nesadne na samé dno“... Svoje dojmy a inšpirácie „vliala“ do zbierky Pieseň Mora (2020), v poradí devätnástej knihy, ktorej spoluautorom je básnik Goran Lenčo (1987), vnuk spisovateľa Jána Lenča. Pieseň Mora je vyznaním dvoch vekovo rozdielnych básnikov, vyjadrením ich pocitov, ktoré vznikli v autentickom prostredí pri mori v Bulharsku (v roku 2019 vyšla ich prvá spoločná zbierka básní  Jeseň kľúčom od raja).

Blanka Poliaková s Goranom Lenčom
na prezentácii jej personálnej bibliografie

S Gabrielou Valehrachovou sa zúčastnila na knihe veršov perzského básnika Háfeza zo Širázu s názvom Za ranného šera pohladiť ružu šiel som (2015). Piesne Leonarda Cohena ju inšpirovali pri zbierke Verš na notovej osnove (2017). Napísala a vydala aj veselé príbehy opisujúce detský svet jej vnúčat: Aha, mama, ja už viem (1985), Aha, oco, ako rastiem (1990), Aha, máme bračeka (2011). Blanke Poliakovej bolo dopriate tešiť sa z lásky a úspechu štyroch vnúčat a tráviť čas v kruhu milovaných dvoch pravnúčat. Vnuci Michal a Marián navrhli obálky niektorých zbierok, fotografické ilustrácie dodala sama autorka. S manželom vychovali jednu dcéru, ktorej rodina sa rozrástla a darovala jej veľa nehy a pozornosti.

Jej básnické zbierky v ostatnom čase boli melancholickejšie: spomína v nich na minulosť a tých, čo zanechali stopy v jej živote, ktorí odišli, no v jej myšlienkach sa vracajú a ožívajú v zbierkach veršov, napríklad  Skôr ako potemnie slnko (2003), Leto v kolíske jabloní (2015), Zo záhrady srdca (2015), Viem, kde sídli láska (2018). Svoju bohatú publikačnú tvorbu uzavrela zbierkou Krajinou tichého srdca, ktorá vyšla v roku 2023.

„Milujem ľudí, prírodu. Rada sedím pod jabloňou v zajatí detského smiechu. Rada mám hebkosť trávy pod nohami i ticho samoty, dotyk slnka a tieňa pomedzi stromy.“

Takto si ju budeme pamätať a s vďakou spomínať na jej ľudskosť, nezištnosť, srdečnosť. Blanka,  R. I. P.

ZLATA TROLIGOVÁ

Foto: archív autorky

Vyznanie Blanky Poliakovej, ktoré zanechala v roku 2016:

„Vyrástla som v Banskej Bystrici s tromi bratmi, ktorí ma už predišli do večnosti. Okolitá príroda ma naučila športovať, korčuľovať, lyžovať. Škola zas basketbalu, volejbalu. Rada som hrala tenis. A keď som sa vydala a môjho manžela práca ,odvelila‘ do Bratislavy, presťahovali sme sa.

Moja cesta k slovu sa začala, keď som mala dvanásť rokov. Z rádia som začula kruté slová o padlých vojakoch. Bola tuhá zima, sneh a na ňom oni mŕtvi. Slová boli nemilosrdné. Každá kvapka krvi sa pred mojimi očami stala ružou na snehu v mojej básni-nebásni a zamrzla. Slová a pocit hrôzy z nezmyselného a krutého zabíjania, napísali moju prvú báseň, pre ktorú som neprišla na vyučovanie. A odvtedy ma verše prebúdzajú aj v noci.

Najprv som písala len pre seba. Neosmelila som sa dať verše nikomu čítať. Ale spolužiaci moje chabé pokusy vždy vedeli prepašovať do triedneho časopisu, ktorý sme nazvali Jež. To už bolo na gymnáziu Andreja Sládkoviča. Neskôr, keď som sa vydala a mala podporu manžela, už som verše sem-tam dala aj prečítať. Najmä svojej švagrinej, ktorá ma, obrazne povedané, vzala za ruku a priviedla k dverám Stredoslovenského vydavateľstva. Je vďačím za to, že mi tam vyšla prvá zbierka.

Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, oslovila ma spisovateľka Marienka Ďuríčková, neskôr moja dobrá priateľka, a pritiahla ma do redakcie časopisu Slniečko. Vari po troch rokoch sa mi ozvali zo Slovenky s ponukou písať pre nich. Priznám sa, netrúfala som si ponuku prijať. Napokon som si uvedomila, že ľudí mám rada, budem sa s nimi stretávať, počúvať ich príbehy a o nich aj písať. A tak, s malou dušičkou som napísala svoju prvú reportáž. A prijali ju. Redakcii som ostala verná až do dôchodku.

S manželom sme sa naň tešili. Na chvíle uprostred prírody pod Kremnickými vrchmi, v dedinke Králiky. Vravieval – vyberieme sa tam s ovečkami na Ďura a keď ovce zídu na Mitra do doliny, pôjdeme aj my. No dni, na ktoré sme čakali, sme si dlho spolu neužili. Manžel priskoro umrel a ja už len bez neho, s vnúčatami a dcérkou, vychutnávame okolitú prírodu a sme čoraz vďačnejší tomu, že nám naše Králiky pripomínajú chvíle, v ktorých sme boli ešte všetci spolu.

Ja som však márne odháňala smútok. Jeho strata neprestávala bolieť. A potom prišiel podnet. Moje vnúčatá začali maľovať farbami na sklo. Skúsila som to s nimi. Vnúčatá však toto ihrisko opustili a ja som sa farieb chytila ako slamky, ktorá ma mala preplaviť cez smútok a žiaľ. Prišiel prvý obrázok. Keď maľujem a ukladám farby, akoby som bola bližšie k tomu, ktorého som neprestala milovať. Aj po dlhých rokoch straty cítim, že mi je nablízku a že už-už otvorí dvere. Dvere, ktorými do môjho srdca vošiel naveky.

Verš neprináša také ticho ako dúha poskladaná z farieb. Verš skríkne i zabolí, plače i rozplače. Ticho v prítomnosti farieb je iné. Akoby tlmilo, chlácholilo a hojilo všetky smútky sveta. I tie najväčšie.

Sila slova je zázračná. Čarovná je i dúha farieb. K čomu sa viac upínam? Neviem. Dnes to bude možno farba, cez ktorú dám slnku nazrieť do svojho srdca. A zajtra? Možno v chráme slova začujem hudbu, ktorá slovo ozvučí, a ponesie ho ako na krídlach, do výšin.

A aby som nezabudla. Prvou kritičkou mojich veršov bola naša malá dcérka. Keď som napísala báseň, prečítala som jej ju. A keď mi raz, len tak medzi rečou povedala: Nezdá sa ti pridlhá? Akoby mi chcela naznačiť, že najlepšia báseň je taká, čo sa dá napísať na zápalkovú škatuľku. Milé, k čomu nás neraz privedú slová pravdovravného dieťaťa.

V písaní som bola vždy osamelý bežec. Nie veľmi som sledovala literárny život. V pamäti mi však utkveli spomienky na dobrých priateľov Mikuláša Kováča, Zlatku Solivajsovú, Janka Bodeneka, Oskára Záhradníka, Milana Jurču, Paľka Hrúza, Marienku Ďuríčkovú...

Osobitné miesto v mojom živote má príroda. Láska k rodnému kraju je čoraz mocnejšia. Chodíme na Králiky tak často ako je to len možné. Na miesta, kde sme boli s manželom šťastní, kde sme naše vnúčatá naučili rozpoznávať liečivé bylinky, zbierať ich i sušiť. Kde dosiaľ majú svoje tajné miesta, kde vždy nájdu ten svoj hríbik. Tu sa všetci štyria naučili lyžovať i chodiť na dlhočizné túry. Tu rýľujeme, sadíme cesnak i cibuľu, kosíme trávu, oberáme maliny, černice, hrušky i jablká. Varíme lekvár. Tu sa naučili rúbať drevo i z lopatky hádzať halušky. Či nie je toho dosť na inšpiráciu? Byť pod jabloňou a pritom necítiť ako ju kolíše vetrík? Či by nebolo hriechom nezachytiť to slovom, farbou? A tak sa slová a farby stávajú záznamom chvíľ, priam takých, ako fotografie našej vnučky. Každý inak vníma a prežíva čaro prírody. Harmóniu, ktorou je presýtené každé ráno i večer. Deň vždy prináša čosi nové. V takom dni rada tvorím i pozorujem.

Na Králikoch som si jasne potvrdila, že som nikdy nebola mestským človekom, ktorého spútava sieť ulíc a výkladov. V prírode ozvučujem slovo a cez farbu do môjho srdca, ako do záhrady, nazerá slnko.

Všetko sa opakuje. My v deťoch. Deti v rodičoch. Napĺňali ma striedavé pocity. Byť pre dcéru takou matkou, akou mi bola tá moja. Túžila som, aby mi dcéra bola takým dieťaťom, akým som chcela byť ja svojej mame. Byť si navzájom priateľkami i dcérami, i matkami. Raz, keď som ležala chorá, moja trojročná dcérka mi priniesla pohár s vodou a povedala: Teraz som ti ja mama, musíš ma poslúchať. A viete, že tá voda ma vyliečila? Vtedy mi dcérka bola mamou. Mamou svojej mamy.

Vždy sme snívali o veľkej rodine.

Sen sa nám splnil v našej dcére. Má štyri deti a veľký stôl, kde sa modlíme a prajeme si dobrú chuť. Vždy vtedy zatváram oči a myslím na toho, ktorý mi tak veľmi chýba. A predsa – keď ich otvorím, je vo všetkých, čo sú pri stole okolo mňa a štrngajú príbormi.“