Zomrel vynikajúci publicista Roman Kaliský, člen SSS a bývalý redaktor Literárneho týždenníka

S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že 8. novembra 2015 zomrel významný slovenský novinár, reportér a publicista, bard slovenskej reportáže a publicistiky, politik a bývalý disident Roman Kaliský, ktorý bol členom Spolku slovenských spisovateľov a na začiatku deväťdesiatych rokov aj redaktorom Literárneho týždenníka. TA SR o jehom úmrtí informovala novinárka a bývalá politička Gabriela Kaliská, dcéra zosnulého. Ako o ňom napísal známy slovenský publicista Ján Čomaj, takisto postihnutý perzekvovaním po roku 1968, bol to „muž rovný ako horehronská jedľa“.

Slovenská novinárska a spisovateľská komunita, ale aj celá naša verejnosť, prišla o významnú osobnosť, vlastenca, národovca, a charizmatického človeka pevných morálnych zásad. Jeho rodine i priateľom vyjadrujeme úprimnú sústrasť.

Redakcia

ROMAN KALISKÝ, publicista, prozaik a dramatik, jeden z najvýznamnejších slovenských novinárov a publicistov 2. polovice 20. storočia, sa narodil 23. septembra 1922 v Slovenskej Ľupči v robotníckej rodine. Študoval na gymnáziu (1936 – 1943) v Banskej Bystrici a neskôr v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1943 zmaturoval. V tom istom roku začal študovať odbor chémia na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1943 – 1945), štúdium však prerušil, odišiel do hôr a zapojil sa do Slovenského národného povstania, kde bojoval v partizánskej brigáde Jánošík (1944 – 1945).

Po skončení druhej svetovej vojny sa stal redaktorom denníka Práca (1946 –1948), potom šéfredaktorom denníka Ľud (1948 – 1953), súčasne bol poslancom Slovenskej národnej rady (1948 – 1954) a Národného zhromaždenia (1954 – 1960). Bol dramaturgom slovenského dokumentárneho a neskôr hraného filmu (1953 – 1956). Potom pracoval v týždenníku Kultúrny život ako reportér a publicista (1956 – 1967) a ako redaktor v Slovenskej televízii v Bratislave (1967 – 1970). Pre svoj postoj k augustovým udalostiam v roku 1968 ako jeden z prvých slovenských publicistov musel novinárčinu opustiť, v období nasledujúcej normalizácie bol politicky diskriminovaný, sledovaný Štátnou bezpečnosťou, a nesmel publikovať. Najskôr mu poskytli zamestnanie pracovníka vedecko-technických informácií architekti – v podniku Zdravoprojekt, neprešiel však ani rok a musel aj toto zamestnanie opustiť. Istý čas bol robotníkom v Chemických závodoch Juraja Dimitrova pri výrobe pesticídov, kde takmer prišiel o oči, niekoľko rokov tesnil okná a pritom sa vyučil za murára. V novembrových dňoch 1989 sa ako publicista svojimi vystúpeniami v rádiu Slobodná Európa postavil na obranu uväznených disidentov z tzv. bratislavskej päťky.

Po politických zmenách v novembri 1989 a páde komunistického režimu sa vrátil do verejného života, a aj keď bol už takmer sedemdesiatročný, pôsobil ako mladík, bol plný dynamiky a chuti pomáhať pri budovaní nielen novej spoločnosti, ale aj demokratického a samostatného štátu Slovákov. Vo februári 1990 stal riaditeľom Slovenskej televízie. Dlho sa tam však neohrial, na tomto poste pôsobil len do augusta 1990, pretože pre vtedajšiu politickú garnitúru bol  nebezpečným separatistom a navyše bol zanovitou osobnosťou, čo nechcela počúvať príkazy čechoslovakisticky orientovaných politikov, a teda nevyhovoval predstavám víťazných strán a hnutí. Odvtedy sa trvalo venoval novinárskej a publicistickej tvorbe. Išiel teda medzi svojich – do Literárneho týždenníka, kde pôsobil ako redaktor (1992). Onedlho sa stal zástupcom šéfredaktora Slovenských národných novín (1992 – 1993), no ovzdušie vtedajšej Matici slovenskej mu nevyhovovalo, a to tak zastarané predstavy o vzhľade a obsahu najstarších novín na Slovensku, ako aj šafárenie v Matici, ktoré raz na stránkach Literárneho týždenníka rozobral do bodky. Potom ako zástupca šéfredaktora denníka Republika (1993 – 1994) viedol publicistickú časť novín prvý raz v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval aj v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky v Bratislave (1993 – 1994). Autorsky spolupracoval aj s ďalšími denníkmi Národná obroda, Koridor a Pravda. V roku 1990 sa aktívne podieľal na vzniku Slovenského syndikátu novinárov a v nasledujúcich rokoch pracoval v jeho riadiacich orgánoch. Slovenská televízia Bratislava vyrobila v roku 1996 dokumentárny film Roman Kaliský (cyklus Portréty, scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko). Zborník dokumentov s názvom Základy slovenskej štátnosti, ktorý vydala agentúra Smer s podporou nadácie Solidarita, slávnostne uviedol do života v júli 2002, pritom jeho vydanie označil za výrazný nielen edičný, ale aj kultúrny čin. Od roku 1994 bol na dôchodku a žil v Bratislave. Zomrel 8. 11. 2015.

Jeho knižným dielam predchádzala dlhoročná novinárska, predovšetkým publicistická a reportérska práca, mnohé jeho reportáže však presiahli do literárneho žánru. Jeho talent sa vyprofiloval a dozrel v redakcii Kultúrneho života, keď sa výrazne spoluzúčastnil na prekonaní stalinských praktík, kultu osobnosti a schematizmu vo vtedajšom režime, kultúre a literatúre. Knižne debutoval v roku 1962 zbierkou reportáží Dlhá cesta, v ktorej zachytil vývinový proces slovenskej spoločnosti od konca vojny až do obdobia budovania nového spoločenského zriadenia – socializmu, v knihe však poukázal aj na mnohé negatíva, ktoré spoločenský systém deformovali. V druhej knihe literárnych reportáží  Obžalovaný, vstaňte! (1963) uverejnil príbehy obyčajných ľudí zo súdnych siení, je štylizovaná vo forme súdničiek a približuje atmosféru na súdoch počas politicky motivovaných, vykonštruovaných procesov s jednoduchými ľuďmi. Kniha vzbudila veľkú pozornosť nielen čitateľov, ale aj literárnej kritiky, vyšla v piatich vydaniach (z toho bolo jedno české a jedno maďarské). Vo svojej tvorbe kládol dôraz na etické a demokratické hodnoty. Popri publicistike sa venoval i dramatickým žánrom, scenáristicky a dramaturgicky zasiahol do výroby viacerých, najmä dokumentárnych filmov, napísal aj televíznu hru zo súdneho prostredia Koniec a začiatok (1968). Je spoluautorom knihy esejí o Slovenskom národnom povstaní Konfrontácia (1968), do ktorej napísal esej o povstaleckých udalostiach Rok narodenia: 1944.

Pod dlhej nútenej odmlke v období tzv. normalizácie sa po páde totalitného režimu roku 1989 vrátil do literárneho života a ihneď sa znova zaradil medzi popredných slovenských publicistov. Svoje bohaté novinárske a publicistické aktivity zameral na otázky súvisiace s etablovaním princípov demokracie na Slovensku. Jeho presvedčenie, že výsledkom demokratických zmien musí byť aj slovenská  štátna suverenita, bolo od prvých chvíľ nemenné. Či pôsobil ako poradca podpredsedu vlády alebo onedlho ako ústredný riaditeľ Slovenskej televízie. Aktívne sa zapojil do procesov zavŕšenia národnej emancipácie Slovákov a konštituovania samostatnej slovenskej štátnosti v roku 1993, neskôr sa angažoval aj pri jej demokratickom smerovaní, ako to dokladá knižný výber z jeho reportážnej a publicistickej tvorby z rokov 1989 – 1996 Na poslednom úseku (1997), za ktorý dostal Prémiu Klubu literatúry faktu pri Spolku slovenských spisovateľov z rúk predsedu Jozefa Leikerta (1998). Ocenili ho aj Pamätnou medailou svätého Cyrila a Metoda (2002), ktorú mu odovzdal  predseda Matice slovenskej Jozef Markuš, a Cenou Štefana Moyzesa Nadácie Matice slovenskej (2009).

Bol členom Spolku slovenských spisovateľov.

Foto: Peter Procházka

Zdroje:

• Zomrel Roman Kaliský († 93), významný slovenský novinár [online]. In: Pluska. Uverejnené: 9. 11. 2015, 06:36. [Citované 9. 11.]. Dostupné na internete: <TU>.
• ČOMAJ, Ján: Roman KALISKÝ – Muž rovný ako horehronská jedľa: Významný novinár, bard slovenskej reportáže R. Kaliský sa dožíva deväťdesiatky [online]. In: Slovenské národné noviny. [Citované 9. 11.]. Dostupné na internete: <TU>.
• Roman Kaliský. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vyd. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 212 – 213.
• Roman Kaliský [online]. In: Vydavateľstvo Formát: Encyklopédia súčasných spisovateľov na Slovensku. [Citované 8. 11. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Roman Kaliský [online]. In: Wikipédia. [Citované 9. 11.]. Dostupné na internete: <TU>.

(Uverejnené 09.11.2015 09:21)