DIDI, Ľudovít (†)

DIDI, Ľudovít (†)

[* 16. 1. 1931 Púchov – † 15. 9. 2013 Vráble]

Ľudovít Didi, slovenský učiteľ, disident, účastník protikomunistického odboja, prvý rómsky spisovateľ románov v slovenskej literatúre, sa narodil 16. január 1931 v Púchove ako nemanželské rómske dieťa. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany v sedemčlennej rodine, starý otec Ondrej Didi bol rómsky muzikant. Ľudovít Didi žil a tvoril vo Vrábľoch, kde aj 15. septembra 2013 zomrel.

Ľudovú a meštiansku školu vychodil napriek biede v rodine v Púchove. Aj keď ho prijali na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no keďže rodina nemala peniaze na internát, do školy nenastúpil. Ako uviedol Marte Bábikovej v rozhovore Z teba kňaz nebude (In: Knižná revue, 3/2005), „Jedného dňa som nasadol na nákladné auto a odviezol som sa do Bratislavy. Išiel som na hlavnú stanicu, bol som hladný, tak som si pýtal jedlo. Videli to žandári a zobrali ma k veliteľovi. Vraj ako si to predstavujem, kde chcem bývať, čo chcem robiť? Vysvetlil som mu, že si hľadám nejakú robotu. Veliteľ mi umožnil, aby som dva týždne prespával na žandárskej stanici. Za ten čas som našiel jedného Bulhara, ktorý mal dvoch synov, päťkárov. Za to, že som ich učil, mi poskytol izbu a stravu.“ Zároveň vypomáhal v reštauráciách, tým si zarobil na maturitný kurz, ktorý organizovalo medzinárodné združenie YMCA. V školskom roku 1951/52 začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho po dvoch rokoch pre nekonvenčné názory na školu a spoločnosť vylúčili. V roku 1959 absolvoval štúdium na Pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Nitre. Roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre, ktorým si rozšíril pedagogickú aprobáciu na stredné školy. Po pôsobení na malotriedkach bol v rokoch 1966 – 1974 vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. V roku 1974 s ním odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre rozviazal pracovný pomer, ako dôvod sa vo výpovedi udáva, že „V krízovom období v r. 1968/69 ste verejne zastávali nesprávne protisocialistické a protisovietske názory na situáciu v našom štáte." Ako uviedol v spomínanom rozhovore, „predali sme auto a všetko, čo sa dalo, lebo znova k nám zavítal hlad. Volali ma na ŠtB do Nitry, prezerali poštu, vo Vrábľoch ma sledoval tajný. Syn sa až na tretí raz dostal na štúdium, aj druhý syn a dcéra išli najskôr za učňov, až okľukou sa dostali do školy.“ Napriek represáliám, šikanovaniu, ktorému bol v tých rokoch vystavený, sa svojich názorov a občianskych postojov nevzdal a spolu s manželkou Máriou Didiovou ako fabrickí robotníci roku 1980 podpísali Chartu 77. V roku 1990 ho Okresný národný výbor v Nitre rehabilitoval a stal sa riaditeľom Detského domova v Koliňanoch, kde pôsobil do roku 1998. V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe „na základě politické rehabilitace“ priznala titul Ing. Proces jeho politickej rehabilitácie sa zavŕšil v roku 2007, keď mu – i manželke – Ústav pamäti národa priznal status „účastníka protikomunistického odboja“.

Písať začal až po odchode do dôchodku, roku 2001, na podnet manželky. Prvé dielo, román Príbehy svätené vetrom, publikoval ako sedemdesiattriročný v roku 2004. Toto výrazne autobiografické dielo je zároveň prvým autentickým rómskym románom v slovenskej literatúre. Sú to postmoderne štylizované a tematicky prepojené príbehy z rómskeho prostredia, napísané zdanlivo insitným, rómskym variantom magického realizmu. V roku 2008 vyšlo jeho ďalšie literárne dielo Cigánkina veštba, ktoré má podobu generačného románu a sú v ňom pôsobivo vyrozprávané osudy rómskej kováčskej rodiny. Román Čierny Róm a biela láska (2012), v ktorom zachytáva životné peripetie hlavného protagonistu Róma Gejzu, ktorý sa zamiluje do nerómskej Mariky, predstavuje kompozične zovretejšie rozprávanie.  Jeho najnovší román s autobiografickými prvkami Róm Tardek a jeho osud vyšiel posmrti autora (2013).

Mesto Vráble Ľudovítovi Didimu udelilo Cenu mesta Vráble 2014 In memoriam.

Bol členom Spolku slovenských spisovateľov.

DIELA

Próza

  • Príbehy svätené vetrom. 276, [1] s.  1. vyd.  Bratislava: Slovart, Vrábele, 2004.
  • Cigánkina veštba. 1. vyd. 157, [1] s.  Bratislava: Slovart, 2008.
  • Čierny Róm a biela láska. 1. vyd. 149, [1] s.  Bratislava: Slovart, 2012.
  • Róm Tardek a jeho osud. 1. vyd. 173 s. Bratislava: Slovart,  2013.

Próza – elektronické vydania

  • Čierny Róm a biela láska. 1 elektronický optický disk (CD-ROM) digitálny [zvukový záznam]. Levoča: Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu , 2013.
  • Róm Tardek a jeho osud. 1 elektronický optický disk (CD-ROM) digitálny [zvukový záznam]. Levoča: Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu , 2015.

OCENENIA

  • Ocenenie mesta Vráble 2014 - Ľudovít Didi, In memorian

ŠTÚDIE A RECENZIE O AUTOROVOM DIELE

Recenzie a štúdie o autorovom diele v periodikách

  • RUSNÁKOVÁ, J. – DIDI, Ľ.: O cigánskej duši (Rozhovor). In: Romano nevo ľil, 8. 12. 2005.
  • BÁBIKOVÁ, M. – DIDI, Ľ.: Z teba kňaz nebude (Rozhovor). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 3.
  • SLIACKY, O.: Nielen o kurovaní (Ľudovít Didi: Cigánkina veštba). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 20.
  • PUCHEROVÁ, Dobrota: Posledný román rómskeho Kukučína. Nad knihou Ľudovíta Didiho Róm Tardek a jeho osud. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 4, s. 52 – 54.
  • Zomrel tvorca autentického rómskeho románu. In.: Literárny týždenník, roč. XXV., 2014, č. 33 – 34, s. 15.

BIOGRAFICKÉ A BIBLIOGRAFICKÉ ZDROJE

Interentové zdroje

  • Ľudovít Didi [online]. In:  Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 12. 9. 2014]. Dostupné z internetu: TU.
  • Zomrel významný rómsky spisovateľ Ľudovít Didi [online]. In: Kultúra.Pravda. [Citované 12. 10. 2013]. Dostupné z internetu: TU.
  • Udelenie ceny mesta Vráble – Ľudovít Didi in memoriam. In: Mesto Vráble. [Citované 7. 2. 2015]. Dostupné z internetu: TU.
  • Didi, Ľudovít [online]. In: Univerzitná knižnica Bratislava. [Citované 12. 9. 2014]. Dostupné z internetu: TU.