Jozef Cíger Hronský (* 23. 2. 1896 vo Zvolene – † 13. 7. 1960 v Lujáne, Argentína, roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky na Slovensko a uložili ich na Národnom cintoríne v Martine), spisovateľ, prozaik, autor literatúry pre mládež, výtvarník, redaktor, nakladateľ, publicista, kultúrny pracovník, matičný a neskôr krajanský činovník, vrcholný reprezentant modernej slovenskej prózy a činorodý organizátor kultúrneho života, sa narodil v rodine vyučeného mlynára, ktorý pracoval na píle vo Zvolene, odkiaľ sa rodina presťahoval do Krupiny (1907).
Po štúdiu na meštianskej škole vo Zvolene a Krupine absolvoval učiteľský ústav v Leviciach (1910 – 1914). Ako učiteľ pôsobil v Horných Mladoniciach (1914 – 1915)) a v Senohrade (1916 – 1917).
Spoločný náhrobok Jozefa Cígera Hronského (vľavo)
a Štefana Krčméryho na Národnom cintoríne v Martine
Bol vojakom v prvej svetovej vojne na talianskom fronte pri Pijave (1917 – 1918), po návrate z talianskeho frontu opäť učil v Senohrade, potom v Krupine (1920 – 1923), Kremnici (1923 – 1927) a na meštianskej škole v Martine (1927 – 1933), kde redigoval časopis Slniečko (1928 – 1940). V roku 1933 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej v Martine. V zložitej situácii pre slovenskú kultúru sa aktívne zúčastňoval na tvorbe kultúrnych hodnôt, najmä zakladaním matičných časopisov a edícií lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Zaslúžil sa o vybudovanie tlačiarne Neografia (v Martine). Po skončení druhej svetovej vojny, z oprávnených obáv pred politickou perzekúciou, emigroval do cudziny. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny, kde si zarábal na živobytie výtvarníctvom. V emigrácii bol funkcionárom SNR v zahraničí, čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov, zakladateľom Zahraničnej Matice slovenskej. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť občiansky, politicky i umelecky úplne rehabilitovaná.
Po časopiseckých začiatkoch sa v prvých zbierkach noviel a poviedok U nás (1923), Domov (1925), Medové srdce (1929) tematicky orientoval na dedinu, ale i na problémy slovenskej inteligencie. Myšlienkovo i umeleleckou koncepciou je týmto prózam blízky jeho románový debut Žltý dom v Klokoči (1927), ktorý má skôr charakter šikroko koncipovanej prózy. V 30. rokoch nadobudla jeho novelistika nové črty: v Podpolianskych rozprávkach (1932) zachytil sociálne a psychologické prvky dávneho zbojníctva, spätosť človeka s prírodou i zážitky z prvej svetovej vojny. Podstatná časť zbierky Tomčíkovci (1933) má pôvod v zážitkoch z detstva a mladosti. Z novelistických zbierok je najucelenejšia kniha Sedem sŕdc (1934), komponovaná ako cyklická skladba o osudoch siedmich žien z rozličného prostredia. Ostatná zbierka noviel Šmákova mucha (1949) je návratom k jeho starým motívom a postupom. V románovej tvorbe sa v 30. rokoch prezentoval vynikajúcimi dielami Proroctvo doktora Stankovského (1930) z intelektuálneho prostredia, ale najmä románmi zo života slovenskej dediny Chlieb (1931) a Jozef Mak (1933), v ktorých sugestívne zobrazil životné osudy protagonistov a symbiózu človeka s prírodou, pritom jeho diela majú blízko k próze slovenského naturalizmu. Román Na krížnych cestách (knižná edícia Slovenské pohľady, 1939) zachytáva ľudské vzťahy a problémy v troch generáciách 20. storočia. Najväčším formálnym výbojom bol jeho román Pisár Gráč (1940) s tematikou prvej svetovej vojny. Román na Bukvovom dvore (1944) je návratom k problematike dediny a zeme. V prozaickej tvorbe pokračoval aj bezprostredne po ochode do emigrácie, kde napísal nábožensky ladenú novelu Predavač talizmanov Liberius Gaius od Porta Collina (1947). Románom Andreas Búr Majster (1948) nadviaza na iracionalitu ľudových povestí a podáva strhujúci príbeh o tragickom osude protagonistu z okolia Bojnického zámku, v ktorom zvýrazňuje nadčasové problémy, hľadanie cesty k ľuďom i k Bohu. V poslednom románe Svet na trasovisku (1960) zobrazil udalosti a ľudí krupinského prostredia vo vojnových a povstaleckých časoch. Historické látky a legendy spracoval v knihách Kremnické povesti, Sokoliar Tomáš (1932), Budatínski Forgáčovci (1939) a i. Bol aj vynikajúcim spisovateľom literatúry pre deti a mládež, ktorej sa osobitne venoval v časopise Slniečko ako jeho zakladateľ a dlhoročný redaktor. Na základe kresleného seriálu J. Vodrážku napísal knihy pre deti Smelý zajko (1931) a Smelý zajko v Afrike (1932), ktorými sa zaradil medzi najúspešnejších autorov v žánri zvieracích rozprávok. Tieto princípy rozvinul aj v rozprávkach Budkáčik a Dubkáčik (1932) a Tri múdre kozliatka (1940). Venoval sa aj výtvarnej tvorbe, v ktorej okrem akvarelov z talianskeho a argentínskeho obdobia je pozoruhodný jeho cyklus vitráží Zázračný život Panny Márie Lujánskej (cyklus obrazov – vitráží).
