Ladislav Ťažký, Dr.h.c., Dr., CSc. (* 19. 9. 1924 Čierny Balog, okres Brezno – † 20. 1. 2011 Bratislava, je pochovaný v obci Veľký Klíž, okres Partizánske), slovenský spisovateľ, prozaik, scenárista, publicista, národovec, jeden z najproduktívnejších a najvýraznejších autorov modernej slovenskej prózy 2. polovice 20. storočia, sa narodil sa v rodine lesného robotníka v osade Komov v Čiernom Hrone (dnes Čierny Balog), kde prežil aj detstvo.
Základnú školu navštevoval v rodnej obci (1931 – 38). Po jej ukončení sa zamestnal sa ako príležitostný lesný robotník (1938 – 40) na stavbe cesty Litovský Mikuláš – Lučenec (cez Čertovicu, Čierny Balog, Lom nad Rimavicou a Hriňovú). Potom študoval vo Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave (štúdium nahrádzalo stredné odborné učilisko), kde získal kvalifikáciu kartografa. Narukoval do Prvého pešieho pluku Svätoplukových kasární v Bratislave (1941) ako streľník – mapár, v hodnosti slobodníka, neskôr desiatnika. Odtiaľ ho odvelili ako vojaka Slovenskej armády na východný front (1943) na severný Krym. Po vypuknutí SNP bola jeho jednotka odzbrojená Nemcami a prevelená do poľského zajateckého tábora v rumunskom meste Dej. Z tábora sa mu podarilo ujsť, no zatkli ho v severnom Maďarsku, väznili (v Satoraljaujhely a Košiciach), poslali ho do nemeckého zajateckého tábora XVII. A. Kaisersteinbruch v Burgenlande v Rakúsku, odkiaľ sa dostal spolu s 200 slovenských zajatcami do zajateckého tábora do Viedne, kde až do skončenia vojny pracoval ako zajatec na obnove zbombardovaného mesta. Roku 1945 vstúpil do KSČ. Po vojne pracoval ako kreslič na technickom oddelení mesta Košice (1946) a sociálny referent na ONV v Brezne (1947 – 48). Potom študoval odbor správneho práva a ekonomiky priemyslu na Vysokej škole hospodárskych a politických vied v Prahe (1948 – 50), ktorú ukončil s vyznamenaním zo všetkých predmetov. Po štúdiách nastúpil ako referent na oddelení kultúry na ÚV KSS (1952 – 57) na oddelení priemyslu (1952 – 53), kde mal najskôr na starosti geologický prieskum, neskôr sa stal referentom pre film a ľudovú umeleckú tvorivosť, SĽUK a Lúčnicu (1954 – 57). Pôsobil ako vedecký ašpirant Inštitútu spoločenských vied v Prahe (1958 ) so zameraním na literatúru, ašpirantúru ukončil obhájením kandidátskej dizertačnej práce Povstalecká próza Vladímíra Mináča v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave (1961) a získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied (CSc.). Pracoval na úseku kultúry, športu a zdravotníctva ÚV KSS (1963), po roku však bol po ostrej kritike v pléne ÚV KSSS – pre jeho „kontakty s rehabilitovanými" – z aparátu strany „uvoľnený“. Prijali ho za člena Zväzu slovenských spisovateľov (1964) a získal štipendium Slovenského literárneho fondu (1964). Neskôr sa stal redaktorom denníka Smena (1967 – 69). Bol zvolený za člena predsedníctva Zväzu slovenských spisovateľov (1967). Po okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy, keď odstúpil M. Válek z funkcie predsedu a členstva v predsedníctve ZZS i viacerí členovia z členstva v predsedníctve a výbore ZSS, sa stal spolu s A. Hykischom úradujúcim podpredsedom ZSS (úradujúcim predsedom sa stal I Kupec). V apríli 1969 sa stal s J. Bobom a M. Rúfusom zástupcom šéfredaktora Literárneho života, ktorý po dlhšej odmlke po zániku Kultúrneho života začal vychádzať ako jeho pokračovateľ, vzápätí sa však funkcie spolu s M. Rúfusom vzdali. Vzdal sa aj funkcie úradujúceho podpredsedu ZSS a zapojil sa 
do prípravy zjazdu ZSS. Za svoje postoje prezentované najmä na stránkach denníka Smena, v ktorých ostro odsúdil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska a pretože odmietal čistky vo verejnom živote, za jeho viaceré diela a za filmový scenár k Jakubiskovej filmovej poviedke Dominika (z filmu Zbehovia a pútnici), ho vylúčili z KSS (1970) a zo ZSS (24. 10. 1971), mal zákaz publikovať a na 20 rokov ho vylúčili aj z kultúrneho a spoločenského života. Dôsledkom bolo vyhodenie z redakcie, nemožnosť získať zamestnanie, nezamestnanosť, problémy dostať deti do škôl a šrotovanie jeho kníh. Išlo o „Uväznenie na slobode, prišliapnutie ducha, poníženie.“ – ako uviedol s odstupom rokov. Po tom, čo sa mu nedarilo získať žiadne zodpovedajúce zamestnanie, pracoval v Hydinárskom závode, u stavbárov, ako nočný strážnik v Tuzexe. Napokon ho – zásluhou vtedajšieho ministra kultúry M. Válka – zamestnali v Ústredí ľudovej umeleckej výroby v Bratislave (1973 – 1979). Keď sa neskôr stal štipendistom Slovenského literárneho fondu (1979 – 82), začal sa venovať výlučne literárnej a publicistickej tvorbe. V júli 1989 v Literárnom týždenníku uverejnili rozhovor, v ktorom prehovoril otvorene a zásadnejšie i na adresu zdiskreditovaného systému, tak ako sa hovorilo až po novembri 1989. Napriek tomu, že bol neustále pod policajným dohľadom, stretával sa s Alexandrom Dubčekom. Po novembri 1989 odmietol funkciu ministra kultúry SR vo vláde národného porozumenia. Zjazd Zväzu slovenských spisovateľov 18. a 19. januára 1990 zrušil rozhodnutie výboru ZSS z roku 1971 o jeho vylúčení zo ZSS a tým ho rehabilitoval – i spolu s ďalšími spisovateľmi, ktorí boli zbavení členstva z politických dôvodov. Zjazd rozhodol o zániku ZSS a zároveň sa uskutočnilo ustanovujúce zhromaždenie Spolku slovenských spisovateľov, na ktorom ho zvolili do nového predstavenstva a za čestného predsedu SSS (funkcie sa po skončení funkčného obdobia troch rokov vzdal). Na obnovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej (august 1990) sa stal členom jej predsedníctva, no funkciu predsedu jej prezídia odmietol, hoci bol už do nej zvolený. Verejne podporoval vznik samostatnej Slovenskej republiky. Angažoval sa v organizácii Združenia slovenskej inteligencie Korene a Slovakia plus, ktorých bol čestným predsedom. Bol členom prípravného výboru občianskej iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite – ZVRCHOVANÉ SLOVENSKO (október 1990), ktorá vznikla pre potrebu zavŕšiť slovenské emancipačné úsilia. Iniciatíva aj vďaka jeho pôsobeniu vydala viaceré významné dokumenty, z ktorých sa osobitne vyníma Programové vyhlásenie a Návrh deklarácie SNR o vyhlásení zvrchovanosti Slovenskej republiky. Angažoval sa aj v iniciatíve za dostavanie novej budovy SND na nábreží Dunaja. V čase vzniku samostatnej SR i po jej vzniku odmietol dva razy kandidatúru na post prezidenta SR. Bol poradcom prezidenta R. Schustera. Až do smrti žil v Bratislave.
Časopisecky debutoval v Mladej fronte poviedkou Bosá jedenástka (1954), za ktorú získal cenu novín (kufríkový písací stroj), a v rozhlase čítaním z jeho poviedky Jednou cestou (1955). Debutoval zbierkou poviedok Vojenský zbeh (1962), ktorú uviedli aj ako pôvodnú rozhlasovú hru s rovnomenným názvom (1962). V tom istom roku mu vyšla vo vydavateľstve Mladé letá aj zbierka štyroch poviedok-povestí – pre čitateľov od 9 rokov, pôvodne plánovaná ako debut, s názvom Hosť majstra Čerta (1962), zobrazujúca už pomaly zabudnutý povesťami opradený svojrázny život čiernobalockých uhliarov, drevorubačov a pastierov. Jeho výnimočný prozaický talent sa naplno rozvinul v románe Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964, 2. vyd. 1967, 2004), ktorý ilustroval Vincet Hložník, a v triptychu baladických noviel Kŕdeľ divých Adamov (1964, 2. vyd. 1971, 3. vyd. 1991) – Divý Adam, Dunajské hroby (1964), novely s autobiografickými prvkami, a Hriešnica žaluje tmu. Podľa rovnomennej novely z knihy Kŕdeľ divých Adamov napísal divadelnú hru Hriešnica žaluje tmu (1966), ktorú naštudoval R. Haspra, po 30 reprízach ju však na pokyn komunistického „Bieleho domu“ (ÚV KSS) stiahli z repertoára, lebo sa v nej vraj „urážajú hrdinovia veľkého osloboditeľa“, aj keď to bola „hra o sile lásky, zbytočnosti a neodvrátiteľnosti smrti“. Román Pivnica plná vlkov (1965), ktorý mal pôvodný (autorom zmenený) názov Chlieb, ponúka v prvej časti vojnový povstalecký príbeh a následne zobrazuje dramatický proces združstevňovania na slovenskej dedine. Román skončil na „súdnej listine“ (L. Ťažký). Podľa scenára, ktorý napísal L. Ťažký na motívy svojej prvotiny Vojenský zbeh a románu Pivnica plná vlkov nakrútil režisér Juraj Jakubisko filmovú poviedku Dominika (1968), ktorú zaradil do filmového triptychu Zbehovia a Pútnici, viaceré motívy však v nej zmenil, a tak bol L. Ťažký kritizovaný za scény, ktorých nebol autorom. Knihou piatich noviel Pochoval som nahého (1970) sa vrátil k vojnovej tematike. Vydavateľstvo Tatran roku 1970 pripravilo na vydanie jeho prvú knihu publicistiky Ozvena svedomia (napísal ju ešte roku 1964), na príkaz „zhora“ bola však ešte nezviazaná zošrotovaná. Roku 1972 zastavili vydanie jeho románu Kar v kaštieli (pôvodný názov Stromy do neba) v Stredoslovenskom vydavateľstve v Banskej Bystrici (vyšiel až po roku 1989 pod názvom Kto zabil Ábela). V čase nedobrovoľného vylúčenia z literárneho života ako zamestnanec ÚĽUV-u napísal niekoľko národopisných štúdií, napr. Uhliari a drevorubači na Čiernom Balogu, Odievanie a stravovanie drevorubačov a uhliarov na Čiernom Balogu koncom 19. a začiatkom 20. stor. a vyše 30 literárno-výskumných portrétov popredných ľudových majstrov, rezbárov, zvonkárov, hrnčiarov, fujaristov, maliarok, vyšívačiek, umeleckých stolárov, bábkarov, výrobcov valašiek, opaskov, črpákov a i. Vo vojnovej tematike pokračoval aj široko koncipovaným dvojdielnym románom Evanjelium podľa čatára Matúša (1979), ktorého vydanie sprevádzali ťažkosti (11 lektorských posudkov). V Mladých letách mu vyšla kniha Jánošíková slza (1982), ktorej tri poviedky vznikli prepracovaním prvotiny Hosť majstra Čerta. V poviedkovej knihe napájanej zo žriedla Čiernobalockého údolia a Čiernej rieky s názvom Márie a Magdalény (1983), ktorá sa pôvodne mala volať Plačúce madony, vzdal úctu slovenským ženám ako ochrankyniam rodu i národa. V románe Aj v nebi je lúka (1985) zobrazil údel najbiednejšieho dedinského chudáka, siroty, neskôr pastiera a sluhu J. Chrobáčika, novodobého Jozefa Maka, s jeho pokorou pred životným osudom, „vynikajúceho robotníka a sluhu, statočného pastiera i pokorného žobráka, ale vždy vynikajúceho kosca..., aby sme sa v ňom ako v zrkadle videli a nezabudli na krutosti a smiešnosti života...“ (úryvok z románu), a tak vytvoril obraz jedného ľudského osudu, v ktorom sa špecifickým spôsobom odráža podstatná časť slovenskej národnej histórie (J. Lomenčík). Slovenský rozhlas uviedol vo vysielaní na pokračovanie jeho ešte nevydaný súbor próz Smrť obchádza štadióny (1987), vďaka čomu sa po rokoch vrátil ako autor do rozhlasového éteru. Pod názvom Pred potopou (1988) vyšiel jeho román o vodnom diele Gabčíkovo, ktorý pripravoval ako štipendista SLF, aj zo svojich stretnutí a rozhovorov s robotníkmi, ktorí priehradu stavali. Mladé letá vydali pre mládež nad 11 rokov jeho súbor krátkych próz Smrť obchádza štadióny (1990). Vyšla jeho próza Kto zabil Ábela (1991), ktorá, hoci má má detektívnu zápletku, je aj psychologickou sondou do vzťahu dvoch ľudí. Po rokoch vydal tri novely v knihe s názvom Fantastická Faidra (1991), ktorej prvé dve časti publikoval v šesťdesiatych rokoch v Slovenských pohľadoch, no tretia časť vznikla v „nečase“ a po zásahu cenzora nesmela za socializmu vyjsť. Vydal dobrodružné romány Dvanásť zlatých monarchov (1993), Maršálova dcéra (1993) a ako nepriame pokračovanie románu Dvanásť zlatých monarchov štylizovaný cestopisný a dokumentárny román Zjavenie Sabíny (1997). Knihu Rozhovorom so spisovateľom Ladislavom Ťažkým Testament svedomia (1996) vydal Jozef Leikert. Vydal dvojdielny výber z publicistiky Zastavne Paľbu! Prosím... (1997) a Ľudia nie sú anjeli (1998). V novelách Vystúpila z obrazu (1998) a Útek z Neresnice (1999) rieši etické otázky súčasnosti v konfrontácii s minulosťou. Dvojnovela o fiktívnej (žene z obrazu) i reálnej žene Krásna zlatá beštia (2000) vyšla v spolupráci s organizátormi výtvarnej kultúry bratmi Smolákovcami a predstavuje aj „hriešne a poetické akty“ Adreja Smoláka. Národné literárne centrum mu vydalo spomienkové eseje Literárne vrásky (1996), ktoré začali vznikať už v roku 1976, keď mal zakázané publikovať. Verejná knižnica Jána Boccacia v Košiciach vydala Bibliografický leták. Ladislav Ťažký (1992, zost. Z. Iléšová), Bibliografický leták. Ladislav Ťažký (1994, zost. K. Donovalová) vydali aj Okresná knižnica Banská Bystrica a Podunajská knižnica v Komárne (1997, zost. E. Ďurčová).
Ocenenia:
- Získal hlavnú cenu v jubilejnej umeleckej súťaži k 20. výročiu oslobodenia Česko-Slovenska, ktorú vyhlásila vláda v odbore literatúry a dramatickej tvorby (1964) – za román Amenmária. Samí dobrí vojaci s prihliadnutím na diele Dunajské hroby a Rozhovor s mŕtvym.
- Ústredný výbor Zväzu česko-slovenských spisovateľov schválil udelenie Ceny Zväzu česko-slovenských spisovateľov v odbore prózy Ladislavovi Ťažkému za román Amenmária. Samí dobrí vojaci (1965).
- Na návrh Zväzu slovenských spisovateľov sa stal laureátom Štátnej ceny Klementa Gotwalda za román Amenmária. Samí dobrí vojaci s prihliadnutím na knihu próz Kŕdeľ divých Adamov (1968).
- Je nositeľom Ceny Jozefa Cígera Hronského (1994), ktorú mu udelil predseda Matice slovenskej Jozef Markuš.
- Vláda SR mu udelila Cenu Ľudovíta Štúra (1994) – v spolupráci so Združením slovenských novinárov.
- Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre udelila čestný doktorát Dr.h.c. (2004).
- Je čestným občanom Čierneho Balogu, Šoporne, Brezna, Sihly a Klížskeho Hradišťa.
Spracoval ŠTEFAN CIFRA
Literatúra:
- Ladislav Ťažký. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vyd. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica, 2001. S. 464 – 465.
- LOMENČÍK, Július: Letokruhy života v súradniciach literárnych diel vpečatených v osídlach času. In: Osobnosť a dielo Ladislava Ťažkého v literárnohistorických a spoločenskohistorických súradniciach druhej polovice 20. storočia: Zborník z literárnovednej konferencie uskutočnenej 5. októbra 2004 [online]. [Zost. doc. PhDr. Kristína Krnová, CSc.]. 158 s. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, Katedra slovenského jazyka, 2004. ISBN 80-8033-127-0. [Citované 5. 9. 2014.] Internet: TU.
- Posledný rozhovor: Ladislav Ťažký: Prijal som radšej bič ako kocku cukru [online]. [Zhovárala Danica Jakubcová.] Február 2001. In: EXTRA PLUS. [Citované 5. 9. 2014.] Internet: TU.
