Marta Podhradská, slovenská poetka, novinárka, prekladateľka a politička, sa narodila 28. 6. 1949 v Lehniciach. Žila v Bratislave, mala dvoch synov, neskôr žila v rodnej obci. Zomrela 11. 4. 2023.
Po strednej škole v Šamoríne absolvovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave (1968 – 1972). Pracovala v Univerzitnej knižnici, neskôr ako propagačná referentka vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Po novembri 1989 sa aktivizovala politicky, bola členkou Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu (VPN) vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v Bratislave I. Držala hladovku na Nám. SNP v Bratislave a bola hovorkyňa hladovkárov, ktorí boli proti prijatiu koaličného zákona o slovenskom jazyku a za matičný jazykový zákon. Bola zakladajúcou členkou VPN-ZDS, neskoršieho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) v Bratislave I. Bola pracovníčkou členského ústredia Matice slovenskej (do 1994). Pôsobila ako riaditeľka tlačového odboru Ministerstva kultúry SR (1994 – 1998) za ministra Ivana Hudeca. Bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave (1998 – 2002), z HZDS však vystúpila – v dôsledku nedemokratických pomerov v hnutí – a v NR SR pôsobila ako nezávislá poslankyňa. Bola delegátkou ustanovujúceho kongresu Hnutia za demokraciu (HZD) Ivana Gašparoviča. Po skončení politickej činnosti vyučovala slovenčinu, literatúru a geografiu na ZŠ Lehniciach.
Knižne debutovala básnickou zbierkou Ďaleko na dosah (1980) – s celou škálou námetov od ľúbostného citu po materstvo, ako aj od smutných obrazov z minulosti Slovenska a s vyjadrením občianskych postojov sebavedomej mladej ženy. Po ďalších zbierkach Veterná studňa (1984) a Sonáta časopriestoru (spoluautor László Cselényi; 1987) sa prihlásila až zbierkou Divé stromy (1997), v ktorej rezonujú filozofické aj erotické podtóny. Prekladala z maďarčiny (A. Tőzser, L. Cselenyi a i.) a nemčiny.
Bola členskou Spolku slovenských spisovateľov.
(Zdroje: Augustín Maťovčík a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, 2008, 380; HN; Facebook – Marta Podhradská; ZŠ Lehnice; korzar.sme.sk)
***
Báseň Ako prežiť vlastnú starobu, ktorú zverejňujeme, nám do redakcie poslal Roman Brat, ktorý ju dostal od sestry Marta Podhradskej. O úmrtí Marty sme sa v redakcii dozvedeli až v auguste t. r. Poznal som ju osobne vyše tridsaťpäť rokov, keďže sme pracovali pred novembrom 1989 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, boli sme priatelia, a spolu sme sa zapájali aj do demokratizačných a národnoemancipačných procesov. Bola úprimným, nezištným a žičlivým človekom, milujúcim rodné Slovensko, slovenský národ, jeho tradície, literatúru a kultúru. Je mi zo srdca ľúto, že navždy odišla. Pozostalým vyjadrujem v mene vedenia Spolku slovenských spisovateľov, ktorého bola dlhoročnou členkou, i v mene redakcie Literárneho týždenníka hlbokú úprimnú sústrasť.
ŠTEFAN CIFRA
MARTA PODHRADSKÁ
Ako prežiť vlastnú starobu
Každý deň hľadám k sebe cesty
v ktorých sú skryté návraty.
Neskoro je už na protesty.
je čas za všetko zaplatiť,
vyrovnať nepriznané dlhy
v zákrutách vyblednutej dúhy.
Prejsť sa naboso – bez mejkapu –
po pomyselnom vahadle
od vrásky k vráske Tvárou – mapou.
Zmieriť sa s Tvárou v zrkadle.
Viem ako chutí prehier cena.
A bolesť z náhlych odchodov
už nezráža ma na kolená
Zvažujem váhu aj tých slov,
ktoré sa nahlas nehovoria,
slová – ostrovy v smädných moriach...
Neskladám, veď som v poradí,
aj keď už ticho dlho trvá.
Dnes posledná a zajtra prvá
na prahu tajnej záhrady...
Keď prichytím sa pri poznaní,
že zmyslom cesty nie je cieľ,
že často cesta a jej rany
vlejú nám silu do krídiel,
s pokorou v duši nad šálkou kávy
prežívam vlastný okamih slávy.
Nehľadám miesto na Parnase
v ošiali plusov, záporov.
Sťa maják zabudnutý v čase
som sama sebe oporou.
(V Lehniciach 30. júna 2022)
Ilustračné foto: Facebook – Marta Podhradská
Len ja viem
Viem,
prečo vtáčie krídla letia vzduchom,
trávou sa lúka farbí v úvrati.
Viem,
jak je ťažko, ako jednoducho
na cestu vkročiť, späť sa nevrátiť.
Viem,
prečo dúha pije do sýtosti
a prečo hlúpe slovo zabolí.
Len ja viem,
ako môj smiech spravodlivých zlostí
a búri tých, čo šťastní neboli.
Viem,
ako dýcha brázda vyoraná,
ako sa perlí po prílive pláž.
Len ja viem,
prečo teraz zaspávam až zrána,
keď sa mi s túžbou smelo prizeráš.
Len ja viem,
prečo váham vstúpiť za prah básne,
nenúkam obraz, iba prázdny rám.
Len ja viem,
ako mi je s tebou úzko krásne
a ako márne si ťa vyčítam.
(Zo zbierky Divé stromy vybral Michal Chuda, in: www.postoj.sk)
