Navždy odišla spisovateľka, novinárka a politička MARTA PODHRADSKÁ

Navždy odišla spisovateľka, novinárka a politička MARTA PODHRADSKÁ

Marta Podhradská, slovenská poetka, novinárka, prekladateľka a politička, sa narodila 28. 6. 1949 v Lehniciach. Žila v Bratislave, mala dvoch synov, neskôr žila v rodnej obci. Zomrela 11. 4. 2023.

Po strednej škole v Šamoríne absolvovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave (1968 – 1972). Pracovala v Univerzitnej knižnici, neskôr ako propagačná referentka vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Po novembri 1989 sa aktivizovala politicky, bola členkou Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu (VPN) vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v Bratislave I. Držala hladovku na Nám. SNP v Bratislave a bola hovorkyňa hladovkárov, ktorí boli proti prijatiu koaličného zákona o slovenskom jazyku a za matičný jazykový zákon. Bola zakladajúcou členkou VPN-ZDS, neskoršieho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) v Bratislave I. Bola pracovníčkou členského ústredia Matice slovenskej (do 1994). Pôsobila ako riaditeľka tlačového odboru Ministerstva kultúry SR (1994 – 1998) za ministra Ivana Hudeca. Bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave (1998 – 2002), z HZDS však vystúpila – v dôsledku nedemokratických pomerov v hnutí – a v NR SR pôsobila ako nezávislá poslankyňa. Bola delegátkou ustanovujúceho kongresu Hnutia za demokraciu (HZD) Ivana Gašparoviča. Po skončení politickej činnosti vyučovala slovenčinu, literatúru a geografiu na ZŠ Lehniciach.

Knižne debutovala básnickou zbierkou Ďaleko na dosah (1980) – s celou škálou  námetov od ľúbostného citu po materstvo, ako aj od smutných obrazov z minulosti Slovenska a s vyjadrením občianskych postojov sebavedomej mladej ženy. Po ďalších zbierkach Veterná studňa (1984) a Sonáta časopriestoru (spoluautor László Cselényi; 1987) sa prihlásila až zbierkou Divé stromy (1997), v ktorej rezonujú filozofické aj erotické podtóny. Prekladala z maďarčiny (A. Tőzser, L. Cselenyi a i.) a nemčiny.

Bola členskou Spolku slovenských spisovateľov.

(Zdroje: Augustín Maťovčík a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, 2008, 380; HN; Facebook – Marta Podhradská; ZŠ Lehnice; korzar.sme.sk)

***

Báseň Ako prežiť vlastnú starobu, ktorú zverejňujeme, nám do redakcie poslal Roman Brat, ktorý ju dostal od sestry Marta Podhradskej. O úmrtí Marty sme sa v redakcii dozvedeli až v auguste t. r. Poznal som ju osobne vyše tridsaťpäť rokov, keďže sme pracovali pred novembrom 1989 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, boli sme priatelia, a spolu sme sa zapájali aj do demokratizačných a národnoemancipačných procesov. Bola úprimným, nezištným a žičlivým človekom, milujúcim rodné Slovensko, slovenský národ, jeho tradície, literatúru a kultúru. Je mi zo srdca ľúto, že navždy odišla. Pozostalým vyjadrujem v mene vedenia Spolku slovenských spisovateľov, ktorého bola dlhoročnou členkou, i v mene redakcie Literárneho týždenníka hlbokú úprimnú sústrasť.

ŠTEFAN CIFRA

 

MARTA PODHRADSKÁ

 

Ako prežiť vlastnú starobu

 

Každý deň hľadám k sebe cesty

v ktorých sú skryté návraty.

Neskoro je už na protesty.

je čas za všetko zaplatiť,

vyrovnať nepriznané dlhy

v zákrutách vyblednutej dúhy.

Prejsť sa naboso – bez mejkapu –

po pomyselnom vahadle

od vrásky k vráske Tvárou – mapou.

Zmieriť sa s Tvárou v zrkadle.

Viem ako chutí prehier cena.

A bolesť z náhlych odchodov

už nezráža ma na kolená

Zvažujem váhu aj tých slov,

ktoré sa nahlas nehovoria,

slová – ostrovy v smädných moriach...

Neskladám, veď som v poradí,

aj keď už ticho dlho trvá.

Dnes posledná a zajtra prvá

na prahu tajnej záhrady...

Keď prichytím sa pri poznaní,

že zmyslom cesty nie je cieľ,

že často cesta a jej rany

vlejú nám silu do krídiel,

s pokorou v duši nad šálkou kávy

prežívam vlastný okamih slávy.

Nehľadám miesto na Parnase

v ošiali plusov, záporov.

Sťa maják zabudnutý v čase

som sama sebe oporou.

(V Lehniciach 30. júna 2022)

 

Ilustračné foto: Facebook – Marta Podhradská

 

Len ja viem

 

Viem,

prečo vtáčie krídla letia vzduchom,

trávou sa lúka farbí v úvrati.

Viem,

jak je ťažko, ako jednoducho

na cestu vkročiť, späť sa nevrátiť.

 

Viem,

prečo dúha pije do sýtosti

a prečo hlúpe slovo zabolí.

Len ja viem,

ako môj smiech spravodlivých zlostí

a búri tých, čo šťastní neboli.

Viem,

ako dýcha brázda vyoraná,

ako sa perlí po prílive pláž.

Len ja viem,

prečo teraz zaspávam až zrána,

keď sa mi s túžbou smelo prizeráš.

 

Len ja viem,

prečo váham vstúpiť za prah básne,

nenúkam obraz, iba prázdny rám.

Len ja viem,

ako mi je s tebou úzko krásne

a ako márne si ťa vyčítam.

(Zo zbierky Divé stromy vybral Michal Chuda, in: www.postoj.sk)