V pondelok 10. februára 2020 zomrel vo veku 78 rokov spisovateľ Pavel Vilikovský. Narodil sa 27. júna 1941 v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal a žil v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (* 1909 – † 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (* 1904 – † 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (* 1937) je anglista a prekladateľ. P. Vilikovský študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU (1958/1959) a angličtinu a slovenčinu na FF UK (1960 – 1965) v Bratislave. Pracoval ako redaktor v časopisoch Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, potom pôsobil ako redaktor v časopisoch Romboid (1976 – 1996), v deväťdesiatych rokoch aj v slovenskej redakcii Readerʾs Digest.
Začínal ako prozaik, prvú poviedku Viac než kedykoľvek (1961) uverejnil v časopise Mladá tvorba, neskôr sa intenzívne venoval aj prekladateľskej činnosti. Knižne debutoval zbierkou poviedok Citová výchova v marci (1965), v ktorej reflektoval city a pocity generácie na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia. Napísal dve desiatky kníh (napr. Prvá veta spánku, 1983, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Eskalácia citu, obe 1989, Večne je zelený, 1989, Krutý strojvodca, 1996, Vlastný životopis zla, 2009, Pes na ceste, 2010, Prvá a posledná láska, 2013, Letmý sneh, 2014, Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, 2017).
Bol súčasťou „silnej generácie, ktorej nástup v šesťdesiatych rokoch 20. storočia (J. Johanides, R. Sloboda, V. Šikula) zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy, keď ju vyviedol z ideologicky chápaných ,dejín‘ a vrátil človeku a jeho neprediktabilnej subjektivite. Väčšinou išlo o autorov narodených v druhej polovici tridsiatych a na začiatku štyridsiatych rokov. Aj v nasledujúcich, pre literatúru menej priaznivých desaťročiach ich tvorba určovala vývin modernej slovenskej prózy (L. Ballek, P. Jaroš, D. Mitana, D. Dušek)...“ P. Vilikovský sa neskôr „z pozície účastníka poslednej veľkej renovácie domácej prozaickej moderny v šesťdesiatych rokoch (Citová výchova v marci) presunul na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov do úlohy kľúčového tvorcu obdobia prechodu z modernistickej do postmodernistickej vývinovej etapy slovenskej literatúry“ (Vladimír Barborík, in: LIC).
Jeho román Letmý sneh pre divadlo Astrorka zdramatizoval Jakub Nvota. Jeho literárnou rozlúčkou sa stal román RAJC je preč (Petrus, 2018). Jeho prozaické knihy boli preložené do mnohých jazykov.
Bol dvojnásobným laureátom ceny Anasoft litera a jej prvým laureátom, získal ju za prózu Čarovný papagáj a iné gýče (Slovenský spisovateľ, 2006) a Prvá a posledná láska (Slovart, 2014). Bol aj laureátom Ceny Dominika Tatarku.
V prekladateľskej činnosti sa venoval najmä prekladom z anglickej a americkej prózy (James Aldridge, William Faulkner, Joseph Conrad, Virginia Woolfová, Kurt Vonnegut a i.), no príležitostne prekladal i eseje (T. S. Eliot) a básne. V priebehu sedemdesiatych rokov sa tak vypracoval na jedného z najkvalitnejších prekladateľov z angličtiny. Literárny svet prišiel o významného slovenského spisovateľa a prekladateľa. Česť jeho pamiatke.
(Zdroje: Maťovčík, Augustín: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, 2. vyd., LIC, SNK, 2008, s. 527; www.litcentrum.sk/autor/pavel-vilikovsky; www.dnes24.sk/zomrel-spisovatel-pavel-vilikovsky)
