Laudácio k osemdesiatke PETRA JAROŠA
„Vykročil rezko a čoskoro minul Východnú a za ňou sa pustil doľava, prešiel na važecké lúky, a tam div neonemel. Medzi chopkami a borievkami sa bŕľali hríby ako barance, hoci bola iba jar. Neveril svojim očiam a len chodil pomedzi tie hríby, ktoré neraz vykukovali spod posledných fliačkov snehu. Chodil, kráčal, motkal sa a stále ho to ťahalo a viedlo kamsi do údolia potôčika a údolím potôčika sa dostal k rieke. Fíha, onemel druhý raz, veď to je Hybica, a ja sa krútim dokola, parom ťa bral!“
To je úryvok z prvej kapitoly dnes už klasického románu modernej slovenskej literatúry Tisícročná včela (1979) od PETRA JAROŠA.
Peter Jaroš (* 22. januára 1940) sa v tomto románe razantne vrátil do samého epicentra svojho rodného kraja, aby na ságe rodu Pichandovcov a celého dedinského kolektívu rodných Hýb vytvoril plastický obraz spôsobu života našich predkov na rozhraní 19. a 20. storočia, keď sa prudko lámal chlieb európskych, ale i svetových dejín, vrátane dejín nášho národa. Hoci ide o výsostne umelecké literárne dielo, neváhal v ňom ponechať originálne miestopisné názvy chotárov, dolín, grúňov, potokov i okolitých dedín a miest. Ba dokonca i vlastné mená niektorých významných rodákov, ako bol napríklad známy popularizátor ovocinárstva Ľudovít Orfanides. Od samého začiatku vidieť, že autor sa v tomto prostredí pohybuje s absolútnou istotou a umeleckou presvedčivosťou, kde sa ľahko dýcha aj jeho literárnemu talentu. Je to jeho najlepšie literárne dielo. Vyšlo už vo viacerých vydaniach, bolo preložené vari do piatich jazykov, a na stále živej sláve mu pridal aj jeho viacdielny filmový prepis s medzinárodným ohlasom. Voľným pokračovaním je román Nemé ucho, hluché oko (1984). Z prostredia rodného kraja čerpal aj námet pre historickú zbojnícku filmovú feériu Pacho, hybský zbojník (1975), ktorú neskôr prepísal do rovnomennej novely.
Mimoriadne čitateľsky i kriticky uznávaný román Tisícročná včela však nespadol spisovateľovi ako nečakaný dar nebies. Cestu k nemu mu vydláždilo predchádzajúce rozsiahle prozaické dielo, ktoré predstavovalo dovtedy dve desiatky kníh noviel, poviedok a románov.
Na tomto mieste si nemôžeme dovoliť vstupovať do živností bibliografov, knihovníkov ani do kabinetov literárnych historikov, preto len výberovo uvedieme, že na začiatku jeho úspešného literárneho rozbehu boli novely Popoludnie na terase (1963), Urob mi more (1964) a román Zdesenie (1965), novela Váhy (1966), knihy poviedok Menuet (1967), Návrat so sochou (1969) a niektoré iné. V tvorbe vytrvalo pokračoval aj po prelomovom románe Tisícročná včela. Všetky Jarošove diela z každej dekády jeho života nezvratne potvrdzujú, že to bol a stále je autor nesmierne poučený, ktorý nazrel do každého kúta glóbusu literárneho sveta – v Európe aj ponad oceány. Keď v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia demokratizačná vlna vyplavila na breh slovenskej literatúry nesmierne silnú zostavu talentovaných prozaikov, skúsenejší literárni profesionáli veľmi rýchlo pochopili, že v osobnosti Petra Jaroša sa spod zasnežených Vysokých Tatier odvalil literárny balvan, ktorý v našej literárnej kultúre, a teda v primárnej národnej kultúre zaberie obrovský kus priestoru. Aj sa tak stalo. A nielen v plenéri umeleckej literatúry. Peter Jaroš balvanovito nekompromisne zaplnil pľac aj v iných kultúrnych sférach. Ako redakčný elév pracoval v dnes už legendárnej redakcii Kultúrneho života, ako redaktor literárnej redakcie Slovenského rozhlasu a dve desaťročia ako scenárista, hlavný dramaturg a vedúci tvorivej skupiny Slovenskej filmovej tvorby. Po zmene spoločenského poriadku roku 1989 bol jedno volebné obdobie poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, potom pracovníkom Národného literárneho centra, neskôr Národného osvetového centra a od roku 1999 aj umelecký riaditeľ spoločností Royal film a pracovník audiovizuálneho štúdia Trigon production. Ešte zaznamenajme, že Peter Jaroš je už takmer sedem rokov čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov.
Medzi literárnymi tvorcami troška pokútne, až konšpiratívne koluje povera, ba možno aj názor, že každý básnik by mal v priebehu života napísať aspoň jednu prozaickú knihu a každý prozaik publikovať aspoň niekoľko básní, ak mu to na samostatnú zbierku nevyjde. Pri tejto príležitosti preto radi poznamenávame, že aj robustný slovenský prozaik našich čias Peter Jaroš na samom začiatku sa prihovoril lyrickým múzam a publikoval básne v literárnych časopisoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. A múzy sa mu za to odvďačili láskavým požehnaním a vypravili ho na široké lány prózy. A tie – ako vieme – vydali spod jeho kosy bohatú úrodu.
Peter Jaroš je významný slovenský spisovateľ. Dávno pochopil, že do európskeho i svetového priestoru sa vstupuje z národného prahu. Preto je Peter Jaroš dnes už náš národný spisovateľ.
JAROSLAV REZNÍK
