SARVAŠ, Juraj

SARVAŠ, Juraj

[* 14. júla 1931, Radvaň (dnes súčasť Banskej Bystrice) – † 17. júna 2023 Banská Bystrica]

Juraj Sarvaš, doc. Mgr. art., slovenský herec, scenárista, režisér, pedagóg, recitátor a národovec, zaslúžilý umelec, sa narodil matke ako najmladšie, ôsme dieťa 14. júla 1931 v Radvani nad Hronom (dnes súčasť Banskej Bystrice), kde kedysi pôsobil básnik Andrej Sládkovič (takisto bol v poradí ôsmym dieťaťom). Ako uviedol v jednom s rozhovorov: „Krstený som bol v kostole, kde kázal Sládkovič. Ja sa dodnes rád odvolávam na tohto veľkého básnika, ako by mi sudičky práve tohto básnika vložili do môjho života. Celý život sa zaoberám Sládkovičom, nielen jeho životopisom, dielom, ale najmä jeho básňami.“ (2017). Matke sa Juraj narodil ako „pohrobok“, lebo otec zomrel ešte pred jeho narodením na následky zranení, ktoré mal z 1. svetovej vojny; keďže rodina zostala bez prostriedkov, matka musela ako robotníčka ťažko zarábať na živobytie (u murárov, v továrni na vatelín), aby uživila deti, a aj jeho stará mama chodila obíjať borievky a tie za pár grošov predávala do továrne na likér. Ako uviedol, matka „nemala veľa času na vedenie detí k vedomostiam, ale vychovávala ich svojím príkladným vzťahom k životu, k hodnotám.“

Po celý život pôsobil ako divadelný a filmový herec, umelecký recitátor a vysokoškolský pedagóg oblasti javiskovej reči, hereckej tvorby a umeleckého prednesu, bol režisérom a scenáristom mnohých kultúrno-spoločenských programov, autorom scenárov divadelných, rozhlasových hier a memoárových kníh.

S bývalou manželkou, herečkou ZLATICOU GILLOVOU (spolu skončili štúdium na VŠMU) mali dcéru SVETLANU HANK SARVAŠOVÚ, ktorá sa vydala v otcových i matkiných šľapajach, tancovala a napokon vyštudovala Janáčkovu akadémiu umení v Brne, je herečkou a muzikálovou speváčkou, pôsobí vo Zvolenskom divadle J. G. Tajovského, kde po celý život pôsobila ako profesionálna herečka jej matka a kde kedysi začínal ako profesionálny herec aj jej otec; okrem toho učí na súkromnom Gymnáziu s umeleckým zameraním vo Zvolene.

Juraj Sarvaš zomrel na následky ťažkého onkologického ochorenia 17. júna 2023 v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku je na evanjelickom cintoríne v rodnej Radvani.

Štúdiá a vzdelanie

Chodil do evanjelickej ľudovej školy v Banskej Bystrici, od piatej ľudovej do meštianky, a napokon na gymnázium (maturoval roku 1951), kde sa zapojil sa do činnosti Mestského divadelného združenia v Banskej Bystrici a kde začal hrávať divadlo, recitoval a navštevoval samovzdelávací krúžok Detvan. Ako uviedol v rozhovore so Zuzanou Budinskou: „Už ako študent som si uvedomoval, že poézia má v sebe veľkú silu, ale neuvedomoval som si to vtedy ešte dostatočne. No v tých nevšedných chvíľach, keď som stál na pódiu, som cítil, aký záber dokáže mať prednes na publikum. To vnútorné chvenie, ktoré sa nedá definovať, bolo volaním, že som sa rozhodol neskôr konať, a dal som sa do služieb umenia.“ (in: JURAJ SARVAŠ 90).
Za ďalším vzdelaním odišiel do Bratislavy na Vysokú školu múzických umení (VŠMU), kde ho prijali – do triedy Andreja Bagara – a kde študoval najmä javiskovú reč a javiskovú tvorbu. Ako uviedol v rozhovore roku 2017: „Mal som úžasné šťastie na generáciu divadelných učiteľov – Mária Meličková, Andrej Bagar, obaja Borodáčovci, Mikuláš Huba, Viliam Záborský a ďalší.“

Pôsobenie v divadlách

Po skončení VŠMU nastúpil roku 1955 ako profesionálny herec do Divadla Jozefa Gregora Tajovského (DJGT) vo Zvolene, kde pôsobil do roku 1961. Následne prijal ponuku Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde pôsobil 35 rokov (do 1996). Neskôr, pri príležitosti svojich 90. narodenín uviedol: „Obdobie v Slovenskom národnom divadle – v tomto chráme kultúry – bolo úžasné, bolo to obdobie umeniu veľmi prajné. Napríklad, keď bol v divadle francúzsky spisovateľ Sartre na predstavení svojej filozofickej drámy Diabol a Pán Boh, povedal, že v Európe to bola najlepšia inscenácia.“ (TASR, 2021).

Bol vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských dramatických umelcov (ZSDU, od 1987) a neskôr podpredsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie (1995).

Po odchode zo SND, keď pocítil, že treba miesto prenechať nastupujúcej generácii (1996), sa stal generálnym riaditeľom Stredoslovenského štátneho divadla (1997), ktoré spojilo zvolenskú činohru s banskobystrickou operou; z funkcie ho však v októbri 1998 (po parlamentných voľbách) odvolala nová vládna garnitúra reprezentovaná vtedajším ministrom kultúry Milanom Kňažkom.

Divadelné herecké umenie

J. Sarvaš sa svojím hereckým naturelom, impozantným mužným zjavom a príjemne zafarbeným melodickým hlasom stal výrazným predstaviteľom rozmanitých typov mladých mužov v súčasnom i klasickom repertoári viacerých slovenských divadiel.

Už v Mestskom divadelnom združení v Banskej Bystrici zaujal ako ochotnícky herec v postavách Jána v Kozom mlieku (1949) či Vinca v Bukoch Podpolianskych (1950) a i.

Na divadelných doskách vytvoril množstvo rôznorodých charakterových postáv. Upútal napríklad ako Dr. Habura (Pacient stotrinásť, 1955), Braňo (Nepokojná mladosť, 1957), inžiniera Rohoň (Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1959) alebo Eben (Túžba pod brestami, 1959).

Sklon k heroickému pátosu a expresívnemu hereckému prejavu zúročil tiež v podaní viacerých shakespearovských postáv.

V hrách modernej svetovej dramatiky stvárňoval charakterové typologické portréty, akými boli napríklad Dunois (Svätá Jana, 1961), Phyleus (Herkules a Augiášov chliev, 1963), Jevtušenko (Človek s puškou, 1977) či Hermann (Bockerer, 1986).

Výchova umením k hrdosti na svoj národ

Svojím umením chcel pozitívne vplývať a vychovávať generáciu citlivejšiu, láskavejšiu a humánnejšiu. Štúrove slová „... prázdne a samé deklamácie nič nespomôžu, my sa musíme všetci k činom a skutkom životným mať“ sa mu stali predikátom po celý jeho život. Humánni revoluční politici – básnici mu boli v živote vzorom. Aj z tohto popudu, keď sa písal rok 1965 a blížilo sa stopäťdesiate výročie narodenia Ľudovíta Štúra, sa rozhodol umelec zareagovať spolu s priateľom a kolegom z vtedajšej činohry Novej scény, recitátorom Jánom Rybárikom, na blížiace sa výročie, lebo médiá a ani nijaká kultúrna inštitúcia k spomínanému jubileu nič nepripravovali. Obdivný vzťah k Štúrovi a štúrovskej generácii vyústil 2. novembra 1965 do založenia tvorivej skupiny Intergenerácia (názov mal vystihovať generáciu narodenú medzi dvoma vojnami so spoločným cieľom – hrdosťou na svoj národ), čo združovala umelcov, ktorí umeleckým činom chceli odpovedať na citové potreby doby a odstraňovať apatiu k vlastným kultúrnym dejinám buď za symbolické, alebo aj žiadne honoráre. Členmi skupiny boli napríklad aj Eva Kristínová, klaviristka Klára Havlíková, speváci Ondrej Malachovský, Ľuba Baricová, Anna Peňašková-Kajabová, Alžbeta Svobodová, huslista Milan Bauer. (Odišiel štúrovec našej doby Juraj Sarvaš, in: AUBB, FDU).

Filmové herecké umenie

Popri divadle pôsobil vo filme, účinkoval v televíznych inscenáciách pre dospelých a pre deti a mládež aj v rozhlase.

Vo Zvolene ho objavili pre dnes už legendárny film Paľa Bielika nazvaný Štyridsaťštyri z obdobia prvej svetovej vojny, ktorý opisuje skutočnú udalosť, vzburu s trpkým koncom – popravu rebelov 71. trenčianskeho pluku v srbskom Kragujevci roku 1918. Hlavná postava filmu menom Viktor Kolibec mu priniesla úspech na filmovom festivale v Karlových Varoch (1958), kde získal novinársku cenu FIPRESCI. Účinkoval ako Laco Dubina vo vojnovej dráme Stopy na Sitne (réžia Vladimír Bahna, 1968), odohrávajúcej sa počas Slovenského národného povstania, nemecký kapitán Hirner vo filme Zajtra bude neskoro... (réžia Martin Ťapák, A. Karpov, 1972), kapitán v českom filme z obdobia SNP Horká zima (réžia Karel Kachyňa, 1973),

Okrem toho hral napríklad aj vo filmoch napríklad Mladé letá (1962), Jánošík I., II. (1963), Hernani (1967), Mŕtve duše (1971), Skrytý prameň (1973), Plukovník Chabert (1976), Článok na prvú stranu (1978), Heloisa (1994), Muži s plnou mocou (1988) či Sobáš za každú cenu (1996). Jeho posledným filmovým projektom bola historická dráma Knieža (1998).

Po tom, ako ho angažovali do Činohry SND (1961), bratislavské prostredie žičilo jeho činorodým aktivitám, sa začal realizovať ako organizátor a režisér kultúrno-spoločenských programov. Scenáristicky sa prejavil v interných satiricko-zábavných programoch Činohry SND, v tzv. ,fľaškových posedeniach‘ (organizovala ich legendárna šatňa č. 42 v divadle, kde sa schádzala hýdamď celá činohra. Zakladateľmi boli Oldo Hlaváček, Michal Dočolomanský, Juraj Slezáček, Jozef Adamovič a Juraj Sarvaš. Tí v sezóne 1973/74 postavili na stôl fľašu od mlieka, do ktorej sa za každé slovo nedôstojné hereckého desatora muselo hodiť od jednej po päť korún. Obsah sa vyprázdňoval na podporu každoročného programu na záver sezóny, ktorého scenár a réžia boli doménou herca Sarvaša (in: AUBB, FDU).

Počas dlhoročnej kariéry sa venoval aj dabingu.

Umelecký prednes a misia poézie

J. Sarvaša ako herca vystihuje najmä jeho blízky a neutíchajúci vzťah k poézii, o ktorej hovorí ako o celoživotnej milenke. S jeho menom bola nerozlučne spätá poézia a umelecký prednes. Keď prišiel začiatkom šesťdesiatych rokov do Bratislavy, recitátorská obec ho hneď prijala medzi seba, a odvtedy aktívne účinkoval ako vynikajúci recitátor. V  tejto súvislosti povedal: „Recitácia ako taká, to je umelecký koníček, ktorému sa venujem od študentských čias. Poézia, keď ju robíš poctivo, ti dá do života veľa – život zjemňuje, ale súčasne aj posilňuje.“ (TASR, 2021):

S poéziou neúnavne cestoval po Slovensku a k častým výjazdom mimo hlavného mesta ho burcoval záujem ľudí o umelecké slovo. Pobýval v Revúcej, Lučenci, Leviciach, ale aj v menších dedinkách ako Uhrovec, Hrochoť či Podlužany, kde našiel veľa vďačných poslucháčov. Desiatky vystúpení absolvoval aj v susedných Čechách, najmä v poetickej pražskej kaviarni Viola, kde slovenských recitátorov prijímalo publikum veľmi srdečne.

Ako o ňom povedal rozhlasový režisér Pavol Hudík: „Keby sa bol Juraj Sarvaš narodil o sto rokov skôr, patril by k najbližším spolupracovníkom Ľudovíta Štúra. Má na to predpoklady – nadšenie i poznanie. Poézia sa stala jeho najvášnivejšou milenkou, obcoval s ňou kedysi dávno v rámci Intergenerácie, neskôr v programoch, ktoré organizoval v bratislavskej kaviarni Štefánka, ešte neskôr v Kultúrnom dome na Kramároch a po celom Slovensku. Užitočný misionár tak trochu z minulého storočia.“ (Hudík, 2006; in: AUBB, FDU).

„Večery pri sviečkach“ v Štefánke a na Kramároch v Bratislave

Keď začala v Prahe svoju činnosť poetická kaviareň Viola, skrsla mu v hlave myšlienka obnoviť slávu legendárnej bratislavskej kaviarne Štefánka. V tom čase sa ju chystali zlikvidovať. Ján Smrek vtedy zašiel s protestom za vtedajším primátorom Martinákom a pretože básnik v tých časoch voľačo znamenal, Štefánka nezanikla, dokonca ju reštaurovali.

Jej otvorenia sa však básnik nedožil. Zomrel 8. decembra 1982 a slávnostné otvorenie kaviarne bolo naplánované na 15. decembra. Aj napriek smutnej udalosti sa uskutočnilo. J. Sarvaš na ňom recitoval Smrekovu báseň Baccardi a presvedčil kompetentných, aby sa v Štefánke konali pravidelné večery poézie. V apríli 1983 bola prvá premiéra podujatia Večera pri sviečkach. Sarvašovým hosťom bol jeho profesor, národný umelec Mikuláš Huba. Po revolúcii roku 1989 sa osud Štefánky spečatil. Objekt predali čínskym obchodníkom. Náhradu našiel Sarvaš v žičlivých priestoroch Domu kultúry na Stromovej ulici na Kramároch v Bratislave. (in: AUBB, FDU).

Kým časy pred rokom 1989 veľmi žičili poézii, televízia pravidelne každú nedeľu sprostredkovávala stretnutia s ňou, a herci, ktorí sa zaoberali poéziou, mali veľký priestor nielen v televízii, ale aj v rozhlase, po novembri sa poézia zrazu vytratila aj z televíznych obrazoviek a rozhlasových vĺn. „Pre rozmach poézie, pre jej precítenie v národe, spravila televízia naozaj veľa. Nechcem, aby to vyznelo ako chvála, ale musím priznať, že dodnes, kamkoľvek prídem, je až neuveriteľné, ako ma ľudia chytajú priateľsky za ruku a pýtajú sa ma so smútkom v hlase, kam zmizli Nedeľné chvíľky poézie. Mnohým chýba, že umelecké slovo už neprichádza k nim do bytu.“ (J. S.)

Napriek spečatenému osudu Štefánky a zániku v médiách interpretovanej poézie sa rozhodol cyklicky pokračovať v tejto záslužnej aktivite „na vlastnú päsť“. Ak povedal, že „poézia je vhodným prostriedkom výchovy k národnej hrdosti“, vypovedá to o špecifickom vzťahu umelca k tomuto druhu samostatného pódiového umenia.

A tak v spomínaných priestoroch Domu kultúry na Stromovej ulici na Kramároch v Bratislave bol organizátorom, scenáristom a režisérom Poetického štúdia, v ktorom uvádzal svoje literárno-hudobné programy Večery pri sviečkach – od apríla 1991 do roku 2023 sa uskutočnilo až 172 premiér. Na jeho počesť sa 13. júna 2023 uskutočnil v priestoroch Verejnej knižnice Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici 173. večer, ktorý mu premietli online. (in: AUBB, FDU)

Pedagóg umeleckého prednesu

Svoje majstrovské umenie odovzdával študentom na svojej alma mater v Bratislave – na Hudobnej fakulte VŠMU, kde učil javiskovú reč a hereckú tvorbu, na dramatickom odbore ĽŠU v Bratislave a až do roku 2022 ako pedagóg umeleckého prednesu aj na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, o ktorej založenie (1997) a rozvoj sa výrazne pričinil ako jeden z jej zakladajúcich členov.

Bol aj častým porotcom súťaží Štúrov a Dubčekov rétorický Uhrovec či Vansovej Lomničky.

Ako uviedol: „Ľudia si žiadajú poéziu v ťažkých, ale aj v radostných chvíľach života. My herci sme povinní roznášať krásu slova, citu, pretlmočiť pre poslucháča emócie básnika cez naše vlastné. Ak z tých mnohých, ku ktorým ,vysielame‘ umelecké slovo, aspoň niektorí pocítia vnútornú potrebu prečítať si báseň alebo aspoň precítia emotívny základ interpretovanej básne, tak sme vyhrali.“ (in: AUBB, FDU).

Knižná publikačná činnosť a scenáristika

Napísal a vydal autobiografickú knihu Príbehy kamelota (kúsok zo života malého Juraja Sarvaša, ktorý v srdci SNP predáva noviny) (1969). Je autorom memoárových kníh Spoza kulís (1996), Moje najmilšie verše (1996) a Spoza kulís 2 (2009). V diele Spoza kulís 2 reflektuje viaceré herecké legendy Slovenského národného divadla (SND), približuje svoje rozsiahle skúsenosti so systematickým uvádzaním poézie a dokumentuje vznik Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Z jeho pera vzišli aj dramatické celovečerné hry Vyslanec zvolenský a Orol tatranský – o živote, láskach a politickom pôsobení Ľudovíta Štúra, ktoré aj zrežíroval na javisku DJGT. Ako herec tohto divadla napísal satirické pásmo Začalo to v múzeu (1956), ktoré sa stretlo s veľkým ohlasom, keďže bolo veľmi kritické k neduhom vtedajšej spoločnosti a rozvírilo kultúrno-spoločenskú a najmä politickú atmosféru. Je aj autorom rozhlasovej hry Havrany.

Pri príležitosti jeho deväťdesiatych narodenín v roku 2021 vydala Akadémia umení knihu JURAJ SARVAŠ 90.

Členstvo v združeniach

Bol členom Zväzu slovenských dramatických umelcov a Spolku slovenských spisovateľov (SSS). Aktívne sa zapojil do Kongresu slovenských spisovateľov so zahraničnou účasťou, ktorý zorganizoval SSS v roku 2016 v Trenčianskych Tepliciach pri príležitosti 80. výročia pamätného Kongresu spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov z roku 1936 v Trenčianskych Tepliciach s protivojnovým akcentom; na Kongrese v roku 2016 predniesol Programové návrhy a požiadavky účastníkov.

Ocenenia

Jurajovi Sarvašovi prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky najmä v oblasti hovoreného umeleckého slova (2009). Bol nositeľom vyznamenaní zaslúžilý umelec (1984), Krištálová ruža (1982) a vyznamenania Za vynikajúcu prácu (1981).

Zdroje:

  • BUDINSKÁ, Zuzana: K okrúhlemu jubileu JURAJA SARVAŠA (14. 7. 1931 Radvaň): Štúrovec našej doby. In Literárny týždenník 23 – 24/2023, s. 4
  • Doc. Mgr. Art. Juraj Sarvaš . In: Osobnosti.sk. Dostupné: <TU>.
  • Doc. Mgr. art. Juraj Sarvaš: Divadlo i škola – to sú chrámy dobra a poznania. In: Edurozhovory. Dostupné: <TU>.
  • Juraj Sarvaš je známy ako majster umeleckého prednesu. In Vtedy.SK. Dostupné: <TU>.
  • Juraj Sarvaš. In Wikipédia, . Dostupné: <TU>.
  • Odišiel štúrovec našej doby Juraj Sarvaš. In: Akadémia umení v Banskej Bystrici: Fakulta dramatických umení, <TU>.
  • Sarvaš, Juraj, 1931 – 2023. In: Heslár SFÚ. Dostupné: <TU>.
  • Sarvaš, Juraj, 1931-2023. In SKCINEMA. Dostupné: <TU>.
  • Svetlana Hank Sarvašová. In Divadlo J. G. Tajovského. Dostupné: <TU>.
  • Vo veku 91 rokov zomrel herec Juraj Sarvaš. Profil Juraja Sarvaša. In: Teraz.SK, TASR. Dostupné: <TU>.
  • Zomrel herec Juraj Sarvaš. Uverejnené: 18. jún 2023. Napísal: Martin Černický. In Filmpress.sk. Dostupné: <TU>.