STADTRUCKER, Ivan (†)

[* 22. 1. 1935 Krupina – † 26. 5. 2017]

Ivan Stadtrucker, prof. Ing., CSc., slovenský scenárista, spisovateľ, prozaik, esejista, dramaturg, režisér, zvukový technik, filmový vedec a teoretik, vysokoškolský pedagóg, bývalý riaditeľ Slovenskej televízie, priekopník a spoluzakladateľ slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach sa narodil 22. januára 1935 v Krupine v rodine bankového ekonóma a učiteľky.

Štúdiá a vzdelanie

Do ľudovej školy chodil v rodisku. Študoval a zmaturoval na Gymnázium vo Zvolene (1953), kde sa zapájal do kultúrneho života v Samovzdelávacom krúžku Ľudovíta Štúra a kde už ako študent pravidelne čítal Kultúrny život. Zaujímal sa o umenie, chcel študovať filozofiu, ale pre pôvod rodičov nedostal odporúčanie. Po tom, ako ho neprijali na vysokoškolské štúdium elektrotechniky v Bratislave, aj keď úspešne absolvoval urobil prijímacie skúšky, sa prihlásil na štúdium do Prahy. Absolvoval odbor rozhlasovej, filmovej a televíznej techniky na Českom vysokom učení technickom v Prahe, ktoré ukončil ako inžinier elektrotechniky (1958). Počas pražských štúdií, ako spomínal, pravidelne navštevoval divadelné predstavenia – od Národného divadla cez Laternu magiku až po Semafor. Titul docent získal na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a neskôr ho prezident SR vymenoval za univerzitného profesora (1991).

Pracovné pôsobenie a pedagogická činnosť

Po skončení štúdia začal pôsobiť v Slovenskej televízii v Bratislave (vtedy Štúdio Čs. televízie v Bratislave), kde mal, podľa jeho slov, najskôr problém sa zamestnať, aj keď bol jediným inžinierom s televíznou špecializáciou na Slovensku. Zaujímala ho najmä hudba a film. Cestu k hudobnému život mu otvoril Ilja Zeljenka, s ktorým realizovali vyše desiatky elektronických filmových hudieb. V televízii sa najskôr stal pracovníkom televíznej techniky – technológom a po dvoch rokoch vedúcim zvukovej výroby (1960 – 1969). V televízii vybudoval a viedol Zvukové pracovisko Česko-slovenskej televízie v Bratislave, ktorého súčasťou bolo aj Štúdio elektronickej hudby, jedno z prvých v strednej Európe. Pôsobil aj ako elektroakustický expert-člen Provozní rady ústredného riaditeľa Čs. televízie v Prahe. V tomto období vytvoril pre legendárny film slovenského režiséra Štefana Uhra Slnko v sieti (1962), pre ktorý skomponoval hudbu Iľja Zeljenka, unikátnu zvukovú stopu súvislého pásma rozlične modulovaných zvukov. Po tom, ako vystúpil s prednáškou o elektronickej hudbe na svetovom kongrese vo Florencii (1968), dostal od profesora Eatona ponuku prednášať o elektronickej hudbe na univerzite v Kansas City. Pozvanie prijal, kratší čas bol na stáži v USA (1969), potom sa však vrátil, o. i. aj kvôli rodine. V druhom období svojho pôsobenia v televízii (1970 – 1995) prešiel na miesto programového pracovníka a pôsobil najskôr ako redaktor Filmového vysielania (1970 – 1977), dramaturg celovečerných inscenácií v Hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania (1977 – 1990), potom ako vedúci vysielania zahraničných filmov z anglosaskej oblasti. Popri tom publikoval niekoľko odborných i beletristických knižných publikácii.

Zároveň prednášal na VŠMU v Bratislave odbor estetika filmu (od roku 1972), najprv ako odborný asistent, neskôr ako docent. Po vymenovaní za univerzitného profesora z televízie odišiel a venoval sa pedagogickej práci na VŠMU (1992). Kratší čas pracoval v Kabinete divadla a filmu SAV (1993 – 1994). Roku 1994 ho vymenovali do funkcie ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, z ktorej ho po voľbách koncom toho istého roka odvolali, napriek tomu, že manažment a poradné orgány STV obsadil všeobecne uznávanými mediálnymi a ekonomickými odborníkmi a že STV nasmeroval na cestu návratu dôsledného plnenia jej verejnoprávneho poslania. Po odchode z STV bol dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktorú založil (1998) ako prvú svojho druhu na Slovensku, neskôr pôsobil ako profesor a dekan na Fakulte dramatických umení Akadémie umení (2000 – 2011) v Banskej Bystrici, kde viedol aj katedru filmovej dramaturgie a scenáristiky. V pozícii vysokoškolského pedagóga pôsobil kontinuálne od roku 1969 do roku 2011.

V ostatných rokoch žil na dôchodku v Bratislave, aktívne sa však zapájal do verejného života, vystupoval na konferenciách a seminároch, pomáhal organizovať odborno-prezentačné podujatia, naďalej publikoval odborné príspevky a beletristickú tvorbu v periodikách i knižne. Zomrel po dlhej ťažkej chorobe 26. mája 2017.

Televízna a filmová tvorivá činnosť

Tvorivé aktivity Ivana Stadtruckera zahŕňajú dve oblasti: odborno-pedagogickú a literárno-umeleckú. Publikoval od mladosti, už ako šestnásťročný získal cenu za najlepšiu poviedku v českom časopise Vpřed a ako gymnazista prvú cenu za filmovú poviedku v scenáristickej súťaži vypísanej Štátnym filmom. K filmu ho to teda ťahalo od mladosti. Pražské letá prežíval v kruhu slovenských priateľov, študentov na umeleckých školách v Prahe, medzi ktorými boli nimi Gabriel Štrba, Andrej Rudavský, Milan Struhárik, Anton Cepka, Jozef Malovec, Osvald Záhradník, Martin Slivka, Emil Lehuta a i.
Jeho cesta k filmu viedla cez Mladú tvorbu a jeho vtedajšieho dobrého priateľa Kornela Földváriho. V scenáristických súťažiach v čase príchodu na Slovensku získal ceny za scenár dokumentárneho filmu Volal sa Petzval, ktorý nakrútil režisér Jozef Zachar (1960), a za filmovú poviedku – námet hraného filmu Každý týždeň sedem dní, ktorý nakrútil režisér Eduard Grečner (1964) a ktorý bol psychologickou drámou o vysokoškolákoch, ktorí žijú svoje obyčajné dni, venujú sa štúdiu a záľubám, no súčasne na nich dolieha bolestivý pocit nukleárneho ohrozenia. Zároveň sa stretával v súkromí vo svojom byte alebo u Grečnerovcov s priateľmi a kolegami, medzi ktorých patrili: Ilja Zeljenka, Edo Grečner, Stano Barabáš, Tibor Vichta a príležitostne aj Laco Mokrý, Pišta Uher či Tóno Krajčovič.

Ako spisovateľ debutoval scenárom uvedeného hraného filmu Každý týždeň sedem dní (1964). Popri odborných teoretických prácach z oblasti televíznej a filmovej estetiky napísal scenáre k dokumentárnym filmom, a to predovšetkým z oblasti histórie umenia. Napísal televíznu hru s výrobnou tematikou Únava materiálu (réžia: Jozef Pálka, 1974), ktorej hlavný hrdina rieši celospoločenské i vlastné ľudské problémy, a scenár televíznej inscenácie z obdobia SNP Za frontom (réžia: Marta Gogálová, 1974) na motívy drámy V. Markovičovej-Zátureckej, ktoré zrealizovala Slovenská televízia. Bol autorom asi päťdesiatky scenárov, podľa ktorých vznikli televízne inscenácie, resp. filmy, napr.: komorne ladený príbeh troch študentov, ktorým do života rušivo zasiahne vojna Maľovaná lopta (réžia: Miloš Pietor, 1974); Posledné interview s Dr. Schweitzerom (réžia: Ján Divinec, 1975); televízne spracovanie príhody z konca druhej svetovej vojny (z knihy reportáží Bohuša Chňoupka) s názvom Poslední parlamentári (1977, réžia: Jozef Pálka); inscenácia pre mládež Jablčná Siska (réžia: Peter Jezný, 1981), ktorá spracúva otázku ľúbostného vzťahu dvoch mladých ľudí a nezrealizovaného manželstva; príbeh o dospievajúcom dievčati „A“ ako Alžbeta (réžia: Franek Chmiel, 1983) – pod negatívnym vplyvom chlapca, do ktorého sa zaľúbilo; dvojdielna televízna rozprávka o dievčatku, ktoré malo bujnú fantáziu Tam je hviezda Sírius (réžia: Cyril Králik, 1983); príbeh manželstva lekárky a kedysi úspešného športovca Oddychový čas pre sudcu (réžia: Ľuba Velecká, 1984); voľne prerozprávaný príbeh J. W. Goetheho o stretnutí Mefista a Fausta, ako by sa asi odohrávalo v súčasnosti Mefisto a Faust v Paríži (réžia: Miloš Pietor, 1984); autentická epizóda zo života legendárneho sovietskeho režiséra S. M. Ejzenštejna počas jeho pobytu v USA a v Mexiku začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia Pod cudzím nebom (1984); príbeh, ktorého hrdinovia riešia nielen pracovné, ale i súkromné problémy Epizóda (réžia: Miloš Pietor, 1984); film Medik (1983) o mladíkovi, ktorý veľmi túžil byť lekárom a po neúspešných prijímacích pohovoroch na vysokú školu pracuje ako sanitár v nemocnici. Bol aj autorom scenára trinásťdielneho televízneho seriálu Snehuľkovia (1978) – večerníčka o trinástich eskimáckych škriatkoch a hraného filmu Pasodoble pre troch (réžia: Vlado Balco, 1986) o príbehu mladého baníka, navonok drsného, no poctivého chlapa, ktorý sa zaľúbil do vypočítavej a vo vzťahoch nestálej tanečnice. Bol autorom námetu a scenára dokumentárnych filmov: Deň v Bratislave (réžia: Milan Černák, 1975), ktorý je farebným sprievodcom historickou, no najmä súčasnou Bratislavou, určeným pre zahraničného televízneho diváka, a Epidémia (réžia: Karol Floreán, 1980) – filmovej rekonštrukcie priebehu likvidácie epidemického ochorenia v jednom zo slovenských miest. Sám režíroval niekoľko krátkych televíznych dokumentárnych filmov, napr. Samuel Mikovíny, Alexandria, Albrecht Dürer či film o exponátoch Múzea bratislavských historických hodín Podoby času (réžia a scenár, 1976). V STV bol dramaturgom známych bratislavských pondelkových televíznych inscenácií, pre viaceré z nich písal scenáre. Bol dramaturgom napr. televíznych filmov: Brehy nehy (réžia Fero Fenič, 1982), Vláčik do stanice Víťazstvo (réžia Milan Semík, 1985), televíznej adaptácie novely Jána Johanidesa Balada o vkladnej knižke (réžia: František Chmiel, 1985), príbehu slovenského vynálezcu padáku emigrujúceho za prácou do USA Štefana Baniča Miliónový chlap (réžia Peter Hledík, 1987), ktorý reprezentoval ČSTV na festivale Prix Italia (1989), či historickej drámy Génius jednej noci (réžia: Roman Polák, 1989). K jeho významným aktivitám patrí aj dramaturgická spolupráca pri rekonštrukcii prvého slovenského filmu bratov Siakeľovcov Jánošík z roku 1921 (1975). Okrem toho vytvoril zvuk, elektronické zvuky alebo nahral hudbu a zvuky pre filmy viacerých režisérov.

Prozaická tvorba a literatúra faktu

V oblasti umeleckej literatúry knižne debutoval ako prozaik zbierkou poviedok Belasý jantár (1980), v ktorej zobrazil na citových vzťahoch mužov a žien každodenný život súčasnej mestskej society a usiloval sa riešiť morálne i psychologické problémy súčasnosti, vystihnúť moderného človeka v celej šírke. Neskôr mu vyšla zbierka poviedok Lásky nemilovaných (2009) obsahujúca päť kratších próz (Zlatá brána, Zvodná ľahkosť dotyku, Lásky nemilovaných, Od mrku do svitu a Nordický uzol), pre ktoré je príznačný jeho rozprávačský talent, schopnosť zobraziť postavy i udalosti plasticky a s dramatickým podfarbením. V románe Chuť jabĺk (1983), v ktorom je hlavnou hrdinkou postava z jeho televíznej inscenácie Jablčná Siska (1981), vyrozprával príbeh mladej mileneckej dvojice, túžiacej zaradiť sa rovnocenne do spoločnosti. V románe Kto zhasol svätojánsku mušku? (1998) podáva obraz citových a morálnych kolízií dvojice milencov v období okolo roku 1989. V esejisticky napísanom cestopise Amerika na vlastnej koži (1992) opísal vlastné zážitky, príbehy a dojmy z viacerých ciest a dlhodobejšieho pobytu v USA. Je aj autorom drámy Technokrati alebo Ohne vo vinohradoch (1989). Jeho beletrizovaná reportáž – román Šablica: (príbeh muža prezývaného Inseminátor) (2012) je text pamätí Petra Šablicu, štylizovaný ako „zápisky mŕtveho človeka“ – vzdorujúceho mafiánskym praktikám neslušnej doby po nežnom novembri 1989 a zhnuseného tým, že všetci intelektuáli, ktorí robili revolúciu, boli len bábkami a že ich nahradili kvázidemokrati pri moci a odstavili na n-tú koľaj spoločenských, ale najmä ekonomických udalostí. V titule Kassayov princíp (2007) spája osobný príbeh profesora ekonómie Štefana Kassaya so širším pohľadom na ekonomickú sféru. Je autorom publikácie Warhol, ten druhý Andy (2009), k napísaniu ktorej pristúpil až po viac ako 20-ročnej príprave. Tohto amerického umelca, ktorý bol po predkoch slovenského pôvodu, spomína už vo svojej teoretickej knihe – estetike filmového umenia – Krása tmy (1971) v súvislosti s Warholovými filmami Sleep a Empir. Zaujímal sa oňho aj ako hosťujúci profesor na City University of New York v USA (1986). Po štúdiu obsiahlej literatúry podnikol viaceré súkromné študijné cesty po USA (1995, 1996, 1999), aby navštívil popredné umelecké múzeá a galérie v New Yorku, vo Washingtone, v Bostone, Chicagu, Los Angeles, Pittsburghu a iných mestách, kde vystavujú Warholove diela, stretol sa s najbližšími spolupracovníkmi Andyho Warhola, poprednými znalcami jeho života a tvorby, jeho bratom Johnom i ďalšími osobnosťami. V knihe predstavil životný príbeh Andyho Warhola, udalosti a prostredie, ktoré naňho pôsobili a formovali jeho myslenie. Venuje sa v nej aj estetickým, etickým a mediálnym zvláštnostiam slávnej sieťotlačovej tvorby umelca a napokon aj jeho pozostalosti a odkazu, ktorým je zdokumentovanie život človeka druhej polovice 20. storočia.V oblasti umeleckej literatúry mu naostatok vyšla kniha Idúc životom stretol som výnimočných ľudí (2015), ktorá je kolekciou atraktívne, majstrovsky spracovaných literárnych reportáží, ilustrovaných unikátnymi fotodokumentami, a ktoré predstavuje často zarážajúco intímnu sondou do života výnimočných osobností svetovej kultúry, akými nepochybne boli a sú režiséri Frederico Fellini, Jack Garfein, Paul Morrissey, herec Rick Cluchey, politička Catherine Lalumiérová, matematik Jevgenij Murzin, ale aj viaceré ďalšie osobnosti neraz s prekvapivo blízkym vzťahom ku Slovensku.

Veda o filmovej, televíznej tvorbe a audiovizuálnych umeniach

Vo sfére masmediálnej teórie sa venoval najmä filmovej estetike a teórii televíznej komunikácie (1970 – 2014). Popri Júliusovi Paštekovi patrí k zakladateľom slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach. V oblasti odbornej literatúry knižne vydal estetiku filmového umenia Krása tmy (prvá slovenská estetika filmu; 1971), v ktorej sa sústredil najmä na fenomén filmu a na jeho vzťah k iným umeleckým disciplínam, a odbornú publikáciu Zvukové majstrovstvo vo filme a televízii (1972). Vydal aj prácu z oblasti teórie televíznej komunikácie Čas projektívnej kultúry (1983), odbornú publikáciu Videozáznam v umení a kultúre (1983), teoretickú prácu Dramaturgia hraného filmu (1990), odbornú prácu The international world of electronic media (coauthor: L. S. Gross; McGraw-Hill, New York, 1995) či analytickú teoretickú prácu Teória masmediálnej (dis)komunikácie (2008), ktorá vychádza z vlastného výskumu súčasných médií. Naostatok spracoval a vydal vyše 300-stranovú monografiu Dejiny slovenskej televízie: Náčrt vývojových tendencií kultúrotvornej inštitúcie: (1956 – 1989) (2015). V knihe prehľadne a systematicky zachytáva podstatné politické a spoločenské udalosti, ktoré ovplyvnili vývoj našej televízie, približuje začiatky jej vysielania, rozmanité druhy programov od spravodajských a športových cez hudobné, detské až po vzdelávacie a dokumentárne programy v rozličných obdobiach. Keďže množstvo materiálu, ktoré pri príprave knihy spracoval a zhromaždil, zostalo v rukopise (z celkovo spracovaných 1 000 strán sa do nej vošlo len 300), plánoval vydať jej pokračovanie, čo už, žiaľ, nestihol. Napísal aj publikácie o zvukovej stránke a technike audiovizuálnych diel, autorsky sa zúčastnil na prácach na viacerých kolektívnych publikáciách z odboru dramatických umení a odborné state sústavne publikoval v časopise SAV Slovenské divadlo.

Pôsobenie v kolégiách, porotách, členstvo v združeniach

Pôsobil ako člen vedeckých kolégií Slovenskej akadémie vied a člen poroty domácich a medzinárodných festivalov (ARSFILM, Kroměříž, 1973 –1980, International Television Festival Golden Praque, Praha, 1988, International Film Festival Niepokalanow, Polland, 1993). Po celý život bol bez politickej príslušnosti. Na Pražskom hrade si prevzal prestížnu európsku cenu Trebbia za celoživotné dielo (2016), udeľovanú za za podporu kultúry a tvorivej činnosti.

európske ceny Trebbia

Bol členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského syndikátu novinárov, International Federation of Journalists a Slovenského centra PEN.

Ako v smútočnom ozname uviedla dcéra zosnulého Andrea Ostrihoňová, „spektrum doterajších aktivít profesora Ivana Stadtruckera je širšie a pestrejšie, než ich stručný výpočet dovoľuje postihnúť. Objavil stratený pamätník Adely Ostrolúckej (1954), pričinil sa o záchranu a reštaurovanie prvého slovenského hraného filmu Jánošík bratov Siakeľovcov (1971), bol vytrvalým propagátorom života a diela Andyho Warhola, Jozefa M. Petzvala a iných významných osobností“.

DIELA

Próza

Belasý jantár. Ilustroval Stanislav Dusík. 1.vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1980. 123 s. Edícia: Nová próza
Chuť jabĺk. Ilustroval Daniel Fischer. 1.vyd. Bratislava: Mladé letá, 1983. 173 s. (viaz.)
Kto zhasol svätojánsku mušku? 1. vyd. Bratislava: Strateg, 1998. 390 s. ISBN 80-967919-3-1 (brož).
Lásky nemilovaných. Ilustrácie: Dušan Pončák. 1.vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009. 229 s. ISBN 978-80-8061-359-4.
Šablica: (príbeh muža prezývaného Inseminátor). 1.vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012. 336 s. ISBN 978-80-8061-627-4.
Idúc životom stretol som výnimočných ľudí. 1.vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2015. 168 s. ISBN 978-80-8115-193-4.

Esej

Amerika na vlastnej koži. Martin: Fatrin Books, 1992. 118 s. ISBN 80-7155-014-0.

Odborná literatúra

Krása tmy. 1. vyd. Bratislava: Tatran, 1971. 188 s.
Zvukové majstrovstvo vo filme a v televízii. 1. vyd. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1972. 241 s.
Čas projektívnej kultúry. 1. vyd. Bratislava: Tatran, 1982. 280 s. (viaz).
Videozáznam v umení a kultúre. 1. vyd. Bratislava: Ústredná knižnica VŠMU, 1983. 96 s.
Dramaturgia hraného filmu: Kapitoly z teórie. 1. vyd. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, 1989. 157 s.
Dramaturgia hraného filmu . Doslov: Richard Blech. 1. vyd. Bratislava: Tatran, 1990. 276 s. ISBN 80-222-0172-3. Edícia: Okno, zv.65.
Teória masmediálnej (dis)komunikácie. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. 468 s. ISBN 978-80-8061-286-3, 978-80-8061-290-0 (brož.).
Warhol: Ten druhý Andy. Predslov: Anna Ondrušeková. Poprad: Tatranská galéria, 2009. 222 s. ISBN 978-80-88851-28-8.
Dejiny Slovenskej televízie: Náčrt vývojových tendencií kultúrotvornej inštitúcie: (1956 – 1989). 1. vyd. Bratislava: Perfekt, 2015. 311 s. ISBN 978-80-8046-738-8.

Odborná literatúra (spoluautorské diela)

BYCKO, Michal – RUSINKOVÁ, Iveta: ALBUM 1991 – 2001: „desať rokov slávy“: vydané pri príležitosti 10. výročia vzniku Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, september 2001. Autori príspevkov: Ivan Stadtrucker a kol. 1. vyd. Prešov: Ladislav Cuper Medzilaborce: Spoločnosť Andyho Warhola: Múzeum Moderného umenia Andyho Warhola, 2001. 75 s. ISBN 80-88890-21-7.
Hry s umením 2002. Play Andy! Play Art!: Tatranská galéria Poprad 16. 5. 2002 – 2. 7. 2002. Texty: Vladimír Beskid, Karel Císař, Anna Ondrušeková, Thomas Sokolowski, Ivan Stadtrucker; anglické preklady: Jana Tereňová; foto: Robo Kočan, Anna Ondrušeková; grafický dizajn: Svetlana Justinianová. 1. vyd. Poprad: Tatranská galéria, 2002. 110 s. ISBN 80-88851-16-5.
Hry s umením: Tatranská galéria Poprad: 13. apríla 2012 – 24. júna 2012. Text: Ivan Stadtrucker a kol.; grafická úprava: Svetlana Justinianová; foto: Anna Ondrušeková, Robo Kočan. 1. vyd. Poprad: Tatranská galéria, 2012. 43 s. ISBN 978-80-88851-36-3.
KASSAY, Štefan – STADTRUCKER,Ivan: Kassayov princíp: algoritmy života podnikateľa, vedca a pedagóga. 1. vyd. Bratislava: Veda, 2007. 837 s. ISBN 978-80-224-0945-2 (viaz).
New Kelly Multikulty. Ivan Kelly Köhler: 2. mája – 22. júna 2014, Elektráreň TG. Text: Tomáš Mazáč, Anna Ondrušeková, Ivan Stadtrucker; foto: Ivan Kelly Köhler. Poprad: Tatranská galéria, 2014. 47 s. ISBN 978-80-88851-44-8.
RUMANOVSKÝ, Ivan – Stradrucker, Ivan: E. F. F. Chladný, otec akustiky a meteoritiky. 1. vyd. Martin: Osveta, 1961. 123 s. (viaz). Edícia: Priekopníci našej prítomnosti.
PRACHÁR, Juraj, a kol.: Podnikateľ v aréne trhu, reklamy a marketingu. Autori: Juraj Prachár, Ivan Stadtrucher, Ladislav Ondriš. 1. vyd. Bratislava: Sprint, 1991. 108 s. ISBN 80-900484-0-4.

Dráma

Technokrati alebo Ohne vo vinohradoch: Čistá hra. [dráma]. Autor obálky: Jozef Szabó. 1. vyd. Bratislava: Lita, 1989. 63 s. ISBN 80-219-0085-7.

Scénaristika – televízia, film

Každý týždeň sedem dní. [hraný film, psychologická dráma]. Režia: Eduard Grečner, scénár: Eduard Grečner, Ivan Stadtrucker, hudba: Ilja Zeljenka. Štúdio hraných filmov Bratislava-Koliba, ČSF, 1964. [93 min.].
Maľovaná lopta. [televízna film]. Réžia: Miloš Pietor. 1974. [50 min.].
Za frontom. [televízna inscenácia]. Prepis a televízny scenár: Ivan Stradrucker. ČSTV – štúdio Bratislava – literárno-dramatické vysielanie, 63 s. Réžia: Marta Gogálová. ČSTV – štúdio Bratislava, 1974. [68 min.].
Posledné interview s Dr. Schweitzerom. [televízna inscenácia]. Réžia: Ján Divinec. 1975.
Únava materiálu. [televízna hra]. Réžia: Jozef Pálka. ČSTV – štúdio Bratislava, 1974.
Deň v Bratislave. [dokumentárny film]. Réžia: Milan Černák. ČSTV – štúdio Bratislava, 1975.
Poslední parlamentári. [televízna inscenácia]. Scenár na motív príhody z knihy reportáží Bohuša Chňoupka. Réžia: Jozef Pálka. ČSTV – štúdio Bratislava, 1977. [54 min.]
Jablčná Siska. [televízna inscenácia, dráma]. Réžia: Peter Jezný. ČSTV – štúdio Bratislava, 1981. [70 min].
„A“ ako Alžbeta. [televízna inscenácia, dráma]. Réžia: Franek Chmiel. ČSTV – štúdio Bratislava, 1983. [68 min].
Mefisto a Faust v Paríži. [televízna inscenácia, dráma]. Réžia: Miloš Pietor. ČSTV – štúdio Bratislava, 1983. [50 min].
Oddychový čas pre sudcu. [televízna inscenácia, dráma]. Réžia: Ľuba Velecká. ČSTV – štúdio Bratislava, 1984. [88 min].
Epidémia. [dokumentárny film]. Réžia: Karol Floreán. ČSTV – štúdio Bratislava, 1980. [35 min.]
Pod cudzím nebom. [televízna inscenácia, dráma]. 1984. Réžia: Franek Chmiel. ČSTV – štúdio Bratislava, 1983. [87 min].
Medik. [televízna inscenácia, dráma]. Réžia: Emil Fornay. ČSTV – štúdio Bratislava, 1983. [65 min.]
Pasodoble pre troch. [hraný film, dráma]. Réžia: Vlado Balco, hudba: Angelo Michajlov, Ladislav Ježek. Slovenská filmová tvorba Bratislava, 1986. [73 min].

Scenáristika – pre deti a mládež

Snehuľkovia. [trinásťdielny televízny seriál – večerníčky]. Réžia: Josef Piěnkava. ČSTV – štúdio Bratislava, 1978. [13 x 8 min.].
Tam je hviezda Sírius. [televízna inscenácia, rozprávka]. Réžia: Cyril Králik. ČSTV – štúdio Bratislava, 1983. [2 x 40 min].

Réžia

Podoby času. [dokumentárny film]. Réžia, scenár Ivan Stadtrucker, kamera: Jozef Bábik; hudba: Jaroslav Meier. ČSTV – Bratislava], 1976. [13 min. 26 sek.].

PREKLADATEĽSKÁ ČINNOSŤ

NEČAJOVÁ, O. F.: Televízia ako umelecký systém.[Z ruštiny preložil I. Stadtrucker]. 1. vyd. Bratislava: Čs. televízia SSR, 1988. 112 s.

OCENENIA

Európska cena Trebbia za podporu kultúry a tvorivej činnosti – za celoživotné dielo (Praha, 2016)

ŠTÚDIE A RECENZIE O AUTOROVOM DIELE, ROZHOVORY

Recenzie a štúdie v periodikách

ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. Ivan Stadtrucker: Idúc životom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 11, s. 116.
HEVIER, Daniel, ml.: Dejiny Slovenskej televízie – Ivan Stadtrucker. Knižná revue, 2016/04. ISSN 1336-247X. In: LIC [online]. Dostupné na internete: <TU>.
MRÁZ, Peter: Šablica – Ivan Stadtrucker – November ´89 In: Knižná revue 2013/22. LIC [online]. Dostupné na internete: <TU>.

Rozhovory

Ivan Stadtrucker: Osamelý cezpoľný bežec (zhovára sa Ľuboš Jurík). In: Ľuboš Jurík: Rozhovory po rokoch. 1. vyd. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2011. 504 s. ISBN 978-80-8119-035-3 (viaz.).
KERNÁ, Iva: Môj príbeh: Hovoríme s profesorom Ivanom Stadtruckerom. In: Literárny dvojtýždenník, 13. januára 2010, s. 9.
Kto zhasol svätojánsku mušku? (rozhovor). In: Slovenská REPUBLIKA, roč. 5, 21,. 8. 1998, č. 194, s. 5.

BIOGRAFICKÉ A BIBLIOGRAFICKÉ ZDROJE

Encyklopédie, slovníky, monografie, zborníky

Ivan Stadtrucker. In: Slovenský literárny kalendár 1995. – Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994. „Január 1995, 16. – 22.“.
MATISKOVÁ, Elena: Literárne osobnosti mesta a okresu Zvolen: 2008. Zvolen: BBSK – Krajská knižnica Ľ. Štúra, 2008. – S. 99 – 100.
MATISKOVÁ, Elena: Literárne osobnosti mesta a okresu Krupina: 2009. Zvolen: BBSK – Krajská knižnica Ľ. Štúra, 2009. – S. 73 – 74.
POLÁK, Milan: Osobnosti Slovenska – Ivan Stadtrucker. In: Slovenské národné noviny. Roč. 6, č. 4 (1995), s. 4.
STADTRUCKER, Ivan. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 420.
Stadtrucker, Ivan. In: SLIACKY, Ondrej, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež: M – Ž. Bibiana: Revue o umení pre deti a mládež [online], roč. XI, č. 3 – 4/2004, s. 86. Dostupné z internetu: <TU>.
Šovčíková, Darina: Kto bol kto v Banskej Bystrici v roku 2001. Banská Bystrica: Štátna vedecká knižnica, 2002. – S. 197 – 198.

Profily v periodikách

ORBAN, Emanuel: Zdravica Ivanovi Stadtruckerovi. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 6, s. 152 – 154.
POLÁK, Milan: IVAN STADTRUCKER poznačil dejiny slovenskej vedy, filmu aj televízie: Zachytil slnko v sieti aj krásu tmy. In: Slovenské národné noviny, roč. 30, 2015, č. 4, s. 10. Dostupné z internetu: <TU>.
ŠAH: Ivan Stadtrucker – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 157 – 158.
ŠAH: Ivan Stadtrucker – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 157 – 158.

Internetové zdroje

Epidémia [dokumentárny film]. In: SK Cinema [online]. Dostupné z internetu: <TU>.
Ivan Stadtrucker: 1986 – Pasodoble pre troch; 1984 – Epizóda (TV film); 1983 – Mefisto a Faust v Paríži (TV film); 1983 – Pod cudzím nebom (TV film); 1983 – Tam je hviezda Sírius (TV film); 1982 – Oddychový čas pre sudcu (TV film); 1981 – Jablčná Siska (TV film); 1978 – A ako Alžbeta (TV film); 1977 – Poslední parlamentári (TV film); 1974 – Únava materiálu (TV film); 1973 – Za frontom (TV film); 1964 – Každý týždeň sedem dní. In: ČS-FD: Česko-Slovenská filmová databáze [online]. Dostupné na internete: <TU>.
Ivan Stadtrucker. In: Filmová databáze CZ [online]. Dostupné na internete: <TU>.
Ivan Stadtrucker. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 12. 5. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
Ivan Stadtrucker. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 12. 5. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
Ivan Stadtrucker. In: Vydavateľstvo Formát: Encyklopédia súčasných spisovateľov na Slovensku [online]. Dostupné na internete: <TU>.
Ivan Stadtrucker. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 3. 3. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
Ivan STADRUCKER: Putovanie svetom s výnimočným svedkom (zhováral sa Dušan D. Kerný). In: SNN [online]. Uverejnené: 18. 2. 2015. Dostupné z internetu: <TU>.
MISTRÍK, Miloš: Ivan Stadtrucker osemdesiatročný. In: Slovenské divadlo, roč. 63, č. 1 (2015), s. 72 – 73. SAV [online]. Dostupné na internete: <TU>.
Profesor Ivan Stadtrucker laureátom európskej ceny Trebbia. In: Fakulta dramatických umení, Akadémia umení Banská Bystrica [online]. [Citované 30. 5. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
Stadtrucker, Ivan. In: Slovenská knižnica: Portál ku katalógom a zbierkam slovenských knižní [online]. [Citované 12. 5. 2015]. Dostupné na internete: <T U>.
Stadtrucker, Ivan. In: ŠVK Košice [online]. [Citované 1. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
Stadtrucker, Ivan [online]. In: Univerzitná knižnica Bratislava [online]. [Citované 12. 5. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
Scenárista a spisovateľ Ivan Stadtrucker sa dožíva životného jubilea. [TASR]. In: Teraz: Kultúra [online]. Uverejnené: 21. januára 2015. Dostupné na internete: <TU>.