Laudácio na jubilanta TOMÁŠA WINKLERA
Spisovateľ, vedec, vysokoškolský pedagóg, publicista, autor literatúry faktu TOMÁŠ WINKLER je v slovenskej literatúre prítomný bezmála šesťdesiat rokov. To „bezmála“ skrýva sotva päť rokov času, keď ešte študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (slovenčina – dejepis). Štúdium histórie v ňom prebudilo driemajúci dar analytického myslenia, ktoré dávalo (a dodnes dáva) pevné základy jeho esejam ako prevažujúcemu žánru v jeho tvorbe. Lebo aj Winklerove historické štúdie sa čítajú ako skôr mysliteľský než akademický materiál. V podstate všetky jeho diela sa týkajú dejín. Predovšetkým Matice slovenskej, ktorej venoval na začiatku svojej autorskej a vedeckej dráhy dvojzväzkové dielo s názvom Matica slovenská v rokoch 1919 – 1945: Z problémov a dokumentov ústredia MS (1971; I) a Matica slovenská v rokoch 1945 – 1954: Z problémov a dokumentov ústredia MS (1971; II). Toto vyše šesťstostranové dielo stihol smutný údel prohibita, keďže sám jeho autor sa dostal na čiernu listinu vo vede a kultúre neželaných a v spoločnosti sotva trpených tvorcov. Vedecká práca a s ňou neodmysliteľne spojená publicistika a tvorivé úsilie Tomáša Winklera sa museli (ak chceli a mali prežiť) presunúť na paralelnú koľaj esejistiky (historickej, biografickej, spoločenskovednej i vedeckej) a prejsť dokonca do ilegality, haliť sa cudzími menami a pseudonymami. Dostať sa z vynútenej anonymity bolo mimoriadne zložité.
Tým viac, že to nezáviselo od Winklera samého a jeho pracovitosti a nadľudského úsilia. Rozhodovali, žiaľ, iní. Tak sa ďalšia publikácia dostala na knižný trh len pod menom jeho priateľa (a spoluautora) Petra Štrelingera. Išlo o dva zväzky biografických miniatúr – poviedok – historických esejí o velikánoch slovenských dejín (Kto proti osudu: Biografické miniatúry slovenských spisovateľov, 1976; Kto proti osudu 2, 1978).
Pod vlastným menom mal Winkler po desiatich rokoch prvý raz možnosť publikovať historickú esej o J. M. Hurbanovi Perom a mečom: Biografia Jozefa Miloslava Hurbana (1982). Logickým pokračovaním bolo neskôr vydanie dokumentárneho portrétu J. M. Hurbana v renomovanej edícii Sondy v martinskom Vydavateľstve Osveta Jozef Miloslav Hurban: Život zvoniaci činom (1987). Po roku nasledoval súbor historizujúcich poviedok/esejí Cesty na popravisko (1988); tragické príbehy krvavých koncov životov (zväčša nevinných) známych i menej známych osobností našej histórie zarámcoval autor do reálnych historických súradníc.
„Je to jeden z mála spôsobov, ako človeku priblížiť dejiny,“ povedal autor na vysvetlenie. Prišli na svet knihy Dušan Makovický: Tragické hľadanie života (1991) v už spomenutej edícii Sondy a sympatická esej so všeobsažnou básnickou metaforou v samom názve Vrastanie do času: Rozprávanie o Matici slovenskej (1992). Po reedícii historickej eseje Perom a mečom (2., prepracované vydanie, 1997) sa v krátkom čase (necelých desať mesiacov vrátane výskumu a prípravy podkladov) zrodila literárnohistoricky unikátna zbierka portrétov slovenských spisovateľov na sklonku ich životov Čas pred nesmrteľnosťou (1998). Dosiaľ sa ako najintenzívnejšia vníma jeho práca na syntetickom diele Matica slovenská: Dejiny a prítomnosť (2003). Historicky fundovane spracovaný pohľad na najstaršiu kultúrnu organizáciu Slovákov sa právom radí k špičkám odborných historických diel v celej slovenskej súčasnej vecnej literatúre. A právom sa stáva etalónom vedeckej historickej spisby.
Neveľká esej Jozef Škultéty svedok čias minulých (2003) bola matičnou spoločenskou objednávkou k 150. výročiu narodenia výnimočnej osobnosti („postavy“ T. W.) slovenskej vedy. Od vydania románu ... dlho budeme mŕtvi (2008) prešlo vyše desať rokov. Ide o dielo s autobiografickými znakmi.
Tvorivému človeku uprieť právo na tvorbu (a jej prezentovanie) by malo byť vážnym trestným činom s najvyššími mierami trestania. Nepostihujú len samého tvorcu, ale ochudobňujú (možno až ožobračujú) celú spoločnosť. Ideologickí a ideoví zločinci sú však stíhaní len nepatrne a zväčša iba(?) morálne. A málokto z nich nájde silu a odvahu sa aspoň ospravedlniť.
PETER MIŠÁK
***
PhDr. Tomáš Winkler, PhD., sa narodil 3. januára 1940 v Lopeji. Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Žiline (1957) študoval na Fakulte spoločenských vied (slovenčina – história) Vysokej školy pedagogickej v Bratislave (1957 – 1961). Po absolvovaní základnej vojenskej služby (1963) sa zamestnal v Matici slovenskej v Martine (ďalej MS), kde pôsobil ako pracovník Literárneho archívu, riaditeľ Slovenskej národnej knižnice, zástupca šéfredaktora dvojtýždenníka Matičné čítanie a opäť ako pracovník Literárneho archívu. Pre svoju angažovanosť proti okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy (1968) ho po politických previerkach z MS vyhodili. Zamestnal sa ako ošetrovateľ v Psychiatrickej liečebni v Sučanoch (1971 – 1973) a neskôr pracoval v robotníckej profesii vo Váhostave pri nákladnej autodoprave na stavbe vodných diel Liptovská Mara a Čierny Váh. Ako redaktor zdravotníckej literatúry pracoval vo Vydavateľstve Osveta v Martine (1980 – 1989) a v rokoch 1990 – 2009 opäť pôsobil v MS v rôznych funkciách (vedecký tajomník, šéfredaktor, zástupca šéfredaktora Slovenských národných novín a Slovenských pohľadov, riaditeľ Vydavateľstva MS, riaditeľ Slovenského literárneho ústavu MS, riaditeľ Pamätníka národnej kultúry MS). Ako pedagóg účinkoval na Filologickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Napísal desiatku diel z tejto oblasti, je autor románu a nezrátaného množstva článkov, štúdií, esejí, čŕt, vedeckých sond a odborných posudkov, esejí, predhovorov, doslovov, biografických hesiel, zostavovateľ zborníkov, kalendárov, výstupných materiálov z vedeckých konferencií atď. jeho esejistika má v modernom chápaní tohto smeru zakladajúci význam. Žije a tvorí v Martine.
