Dámy a páni, vážení účastníci Kongresu, ctení hostia!
Trenčianske Teplice sa dnes stávajú na dva dni európskym hlavným mestom literatúry, čo možno sa zdá nadnesené, ale kontext slovenského predsedníctva Rady Európskej únie a 80. výročie pamätného trenčianskoteplického kongresu slovenských spisovateľov z roku 1936 „s otvorenými oknami do Európy“, ako vyjadrovala jeho výstižná formula, oprávňuje nás zvýrazniť význam terajšieho Kongresu, ktorý práve otvárame a na ktorom Vás všetkých za organizátorov srdečne vítam.
Za uvítacie príhovory ďakujem
– primátorovi mesta p. Štefanovi Škultétymu a verím, že sa hostia a všetci účastníci budú cítiť nielen ako doma, ale prítomnosťou sa zapíšu k pamätným udalostiam tohto významného nielen kúpeľného, ale i kultúrneho mesta, ktoré sa významnou mierou podieľa na príprave nášho podujatia...
– predsedovi Trenčianskeho samosprávneho kraja, poslancovi NR SR p. Jaroslavovi Baškovi, s potešením, že sme na území nielen historicky, ako osobitne v dnešnej dobe významného i kultúrno-hospodárskeho kraja, s poďakovaním za účinnú pomoc, prispenie ku kultúrnemu programu v závere dnešného dňa a možnosť návštevy Trenčianskeho hradu pre hostí po skončení Kongresu.
Ďakujem Vám za otváracie príhovory a dovoľte mi osobitne i za všetkých organizátorov Kongresu privítať menovite našich vzácnych hostí.
Ukázalo sa a znovu sa ukazuje, že trenčianskoteplický kongres pred 80-timi rokmi svojím obsahom a Spoločným prejavom slovenských spisovateľov stal sa pre našu kultúru, literatúru a odvtedy pre celé generácie spisovateľov a publicistov, pevnou platformou, ku ktorej sa v tej či onej miere môžu smelo hlásiť rôznorodé rozvrstvenia aj dnešných súčasníkov. Ak máme na mysli rezonujúci Spoločný prejav, vynára sa naliehavá otázka, či aj dnes, v dobe, „ktorá ťarchou svojich životných osudových problémov vyžaduje od nás jasné a burcujúce slová, nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i myšlienkových oblastiach“, nemáme hľadať spoločnú reč a keď treba prehovoriť jedným hlasom. Či aj dnes nemajú spisovatelia na Slovensku spolu s kolegami európskych národov v priateľskej súčinnosti, „verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva“, nachádzať a prejavovať odhodlanie „brániť vydobyté hodnoty slobody“?
Predpokladáme, že domáci i zahraniční autori, na základe vlastnej skúsenosti a poznania dnešného bezbrehého relativizovania a deštruovania základných európsky spoločenských a kultúrnych hodnôt, vyjadria jasné a zrozumiteľné slovo a osvedčia sa, že spisovateľ ani v dnešnej dobe nemôže a nesmie mlčať.
Dovoľte pri uvítaní hostí predstaviť i vítať
– prezidenta Slovenskej republiky (v rokoch 1999 – 2004) Rudolfa Schustera, člena Spolku slovenských spisovateľov (SSS) i Klubu literatúry faktu (KLF);
– poslancov VR SR p. Dušana Čaploviča a p. Antona Hrnka, takisto členov SSS;
– za predsedníckym stolom: predsedu MS p. Mariána Tkáča, Jozefa Heribana, Milana Richtera, prof. Máriu Bátorovú, ktorá bude viesť okrúhly stôl Národné literatúry a spisovatelia v európskom kontexte, Ladislava Serdahélyho, riaditeľa LF,
Dovoľte mi v tejto časti uviesť, že aj keď sa z objektívnych, najmä termínových príčin nemohli zúčastniť viacerí avizovaní hostia (z Rumunska, Rakúska, Francúzska, Maďarska, Bieloruska, Macedónska), niektorí poslali svoje príspevky a pozdravy Kongresu, medzi nimi zvlášť významné je a zaiste pamätné bude pozdravenie Dagmar Márie Anocovej.
Ešte pár slov k zameraniu a obsahu Kongresu:
80. výročie pamätného trenčianskoteplického kongresu i náš Kongres pripadá na obdobie slovenského predsedníctva Rady EÚ (konáme ho aj pod záštitou SK PRES a premiéra SR) a, ako je zrejmé, i zo záverov minulý týždeň konaného Summitu lídrov 27. krajín EÚ v Bratislave, Európa aj dnes rieši nohé výzvy a otázky sčasti pripomínajúce tridsiate roky minulého storočia, vrátane nebezpečenstva nárastu extrémistických hnutí, nezvládnutej migrácie a neuhasínajúcich vojnových ohnísk a nových hrozieb.
Na rozdiel od podujatí (konferencií, seminárov, pamätných stretnutí), ktoré v minulosti pri jednotlivých výročiach interpretovali historický kontext, význam a odkaz kongresu 1936, náš Kongres (aj keď obsahuje aj tento aspekt a je potrebné nanovo hodnotiť tento zástoj i pokongresové osudy a cesty slovenskej literatúry) zameria sa väčšmi na dnešné problémy, v ktorých sa ocitá slovenská literatúra a jej nositelia (spisovatelia, autori, redaktori, prekladatelia, vydavatelia atď.) v európskom i svetovom kontexte. Prosíme o pochopenie, že z priestorových a časových dôvodov, ako je avizované v programe, niektoré témy nemôžu odznieť v pléne, ale sú organizované formou okrúhlych stolov, ktoré začnú po 17. hod. Všetky vystúpenia a príspevky Kongresu budeme zaznamenávať a so súhlasom autorov ich vydáme v roku 2017 ako zborník či pamätnicu. Prosím preto aj o komunikáciu referujúcich s p. Štefanom Cifrom, predsedom KK SSS a redaktorom LT, ktorý kompletizuje materiály a odovzdávanie príslušných textov i návrhov do jeho rúk.
Organizátori predpokladajú, že prednesené referáty, príspevky a diskusia povedie k záverom Kongresu k formovaniu spoločného vyhlásenia/prejavu a pro domo k programovým návrhom a požiadavkám.
Keď Ladislav Novomeský na Kongrese 1936 referoval o stave a vývoji slovenskej literatúry, rezonovali najmä obavy z nášho postavenia na križovatke, kde sa prelínali vplyvy Západu a Východu, pritom miznutie hraníc videl ako vec stáleho procesu; preto sa zdôrazňovalo, že je potrebné, aby pre naše kultúrne úsilia boli „otvorené okná do Európy“. Hosť Kongresu 1936 Ilja Erenburg, o ktorom bude reč i v príspevku Dušana Kerného, v prirovnaní o slovenskom kultúrnom postavení povedal: „... strom sa neláme vo vetroch proti sebe dujúcich, ale porastie do výšky“.
Ako sme už naznačili, popri pripomínaní odkazu Kongresu 1936 a pozdvihnutí hlasu spisovateľov a kultúrnych tvorcov proti súčasným hrozbám pripomínajúcimi konfliktami nabitú dobu 30 rokov minulého storočia vrátane bezbrehého neoliberalizmu, ktorý eroduje ekonomické základy kultúry a spisovateľov a tvorcov kultúrnych hodnôt sáca do suterénu spoločnosti – českým filozofom Karolom Kosíkom povedané –, aby mohli iba pozorovať, ako sa novodobí historickí aktéri – zbohatlíci... rujú o majetky a zisky (a podaktorí autori túto triviálnosť šperkujú fanfárami), popritom a s tým sa nadovšetko vynára otázka, čo môže a čo zmôže literatúra dnes? Predpokladáme, že príspevky a diskusia Kongresu povedie aspoň k čiastočným odpovediam na dve komplementárne otázky: čo dnes literatúra už nemusí robiť? a čo vlastne práve dnes robí? Odpovede nebudú určite jednoduché, dokonca ani na prvú otázku, a to nielen preto, že každý inak vníma existenčnú aj existencionálnu potrebu literatúry, ale hlavne preto, že z literatúry sa nič nestráca celkom, aj keď sa to z hľadiska aktuálnej skúsenosti môže zdať prekonané. Ako svedčil napr. Viliam Marčok, už v roku 1968, ale i hneď po roku 1989 sa oslepenosťou avantgardných úsilí javilo, že skutočná literatúra sa už nebude musieť zaoberať napr. cirkevnými, národnými a sociálnymi okolnosťami života a konečne bude takpovediac čírym osvojovaním si slobody a krásy ľudského ducha. Ukázalo sa však, že civilizačné a spoločenské zmeny nanovo vyvolali a vyvolávajú potrebu zhodnotiť a redefinovať postavenie literatúry a novo utvorenom a stále sa modifikujúcom horizonte kultúry a života. Aj preto sme zvolali Kongres ako fórum na takto potrebnú redefiníciu a formovanie programových východísk našich literárnych úsilí. Skúsenejší (starší) pri naznačených otázkach a odpovediach majú tendenciu vychádzať z osvojených konvencií dominantnej literárnej praxe v obavách o budúci osud literatúry a knižnej kultúry, strata „istotných“ hodnôt nám spravidla vyznieva katastroficky. Problémy síce narástli a rastú, ale literárnohistorická zákonitosť, dejiny literatúry to dokladajú, svedčí, že v obavách sa všetci pred nami, chvalabohu, mýlili – tobôž spisovatelia, hlavne mladí, si v zmenenej situácii vždy našli a nájdu svoje originálne a bytostne autentické cesty a riešenia. S týmto optimistickým očakávaním otváram náš Kongres!
