Sú ľudia, ktorých stratu si uvedomíme, až keď navždy odídu. Takým bol básnik a murársky majster a jednoducho povedané dobrý človek so srdcom na dlani MAŤKO MESÁROŠ. Môj dlhoročný, verný priateľ. Smutnú správu, ktorej som spočiatku ani nechcel uveriť, mi oznámil jeho synovec archivár Peter Viglaš. Dotkla sa ma o to väčšmi, že mi porozprával, ako v dôsledku prehnaných protipandemických opatrení ho ťažko chorého posúvali z nemocnice domov a zasa do nemocnice a zasa domov, a to aj napriek urgenciám MUDr. Ivana Hudeca, spisovateľa a takisto dávneho Maťkovho priateľa. S odôvodnením, že sa musí rehabilitovať, aby ho mohli operovať, keďže mu diagnostikovali vážne srdcovo-cievne zdravotné problémy. Napokon zomrel, ako som sa dozvedel, na inú chorobu – zápal pľúc. Doma. Je mi do plaču. Je to už druhý môj priateľ, ktorý doplatil na – podľa mňa – prehnanú nemocničnú opatrnosť v starostlivosti o pacientov, ktorí nemajú COVID, ale sú v smrteľnom ohrození. Prvým bol Bohuš Bodacz...
Básnik a murársky majster Matej Masároš napísal iba dve básnické zbierky.
Ako murár za desaťročia pomohol zrekonštruovať či prestavať byty a domy desiatkam známych slovenských spisovateľov, ktorí vždy vedeli, o kom sa hovorí, keď som ho spomenul. Aj mne ako murár nezištne so všeličím pomohol. A keď už nemohol, aspoň nás navštívil v rodinnom domčeku, v ktorom žijeme s manželkou Helenou a dnes už dospelými deťmi Margarétkou a Števkom, pozhováral sa s nami, radi sme ho videli...
Bol to však aj ozajstný básnik. Nebol najlepší básnik medzi murármi, ako ktosi kedysi nemiestne poznamenal, nepoznajúc jeho tvorbu. Naopak, bol básnikom, ktorého verše pretrvávajú aj ponad desaťročia... Presvedčil som sa o tom aj v týchto dňoch, keď som robil výber z nich – pri príležitosti jeho úmrtia.
Stretávali sme sa často, po celé roky. Mal dlhodobé zdravotné problémy, keďže v dôsledku neúspešnej operácie v minulosti na čas oslepol a potom, keď začal vidieť, mal už natrvalo oslabnutý zrak. Napriek tomu rád čítal. Aj naše časopisy Literárny týždenník a Dotyky, ktoré navyše propagoval medzi svojimi priateľmi v Lamači (v „La Manche“, ako hovorieval), kde býval. Usiloval som sa mu vždy pomáhať, najmä vťahovať ho medzi ľudí, spisovateľov a umelcov, s ktorými sa vždy rád stretával a zhováral, či už v redakcii Národnej osvety alebo Literárneho týždenníka, alebo na prezentáciách kníh členov Spolku slovenských spisovateľov. Dával som mu detské knižky pre vnúčatá...
Už medzi nami nie je. Chýba mi a bude chýbať. A viem, že nielen mne.
Nech je mu v nebi pekne aj s jeho predčasne zomrelou manželkou Máriou, ktorú miloval a vždy spomínal – aj po desaťročiach od jej tragickej smrti. Na jeho a jej pamiatku zverejňujeme báseň Dievčaťu s hrdzavými vlasmi, ktorú zavše recitoval, postojačky, aby vzdal úctu JEJ aj POÉZII.
Odišiel láskavý človek, po ktorom zostáva veľké ticho.
Odišiel za havranmi, z ktorými putoval už v pôsobivom názve jeho zbierky Putovanie havranov. Ale zo sŕdc mnohých ľudí i čitateľov nikdy neodíde.
ŠTEFAN CIFRA
Foto: Vlado Kolesár
Zomrel básnik a murársky majster MATEJ MESÁROŠ – Odišiel za havranmi do večného ticha... (ČÍTAŤ VIAC)
